Close

12. novembra 2018

Soňa

Keď som v prvý večer na seminári išla spať, zistila som, že nemám štuple do uší proti chrápaniu spolubývajúcich. Na izbe som bola s dvoma kamarátkami a vedela som, že ony nechrápu, tak som si myslela, že mi tie štuple ani nebudú chýbať. Lenže v noci som zistila, že obidve zvyknú počas noci chodiť na toaletu, niekedy aj viackrát, a mňa to vždy zobudilo. Zvyčajne, keď spím inde ako v mojej posteli, prvú noc nespím dobre, potom je to už v poriadku. Myslela som si, že to tak bude aj teraz. Nedostatok spánku na mňa vždy veľmi zle vplýva: som mrzutá na ľudí, nemám dobrú náladu a hlavne vtedy neovládam svoje myšlienky a prehrávam akýkoľvek boj v mojej mysli. A práve počas seminára som nemohla spávať. A tak sa začali silné boje v myšlienkach. Bála som sa, že odídem rovnaká, ako som tam prišla, a že ma to všetko obíde ako vždy, že ma Boh neuzdraví, že to nechce a pod. Nerozumela som, prečo som tam celých päť dní musela byť v takomto stave: nevyspatá, vysilená z vnútorných bojov, s myšlienkami, že by mi tam malo byť dobre a mala by som odísť zmenená, uzdravená a pod. Ja som však zažívala pravý opak.

V predposledný deň, keď sme mali v modlitbe počúvať Otca, ako nám hovorí, kým sme pre neho, moje vnútorné boje sa ešte vystupňovali, pretože toto je môj dlhodobý problém: nepočujem Boha, nehovorí ku mne, neviem, kto som pre neho, nevnímam jeho lásku. Teoreticky všetko ovládam, ale moje emócie a srdce to neprežívajú. V plnej miestnosti ľudí som sa snažila počúvať, kým som pre Boha. Nešlo to, a tak som si našla miesto, kde som bola sama. A stále nič, ako aj inokedy. Nastala klasická situácia – rozplakala som sa, kričala som na Boha, prečo mi to nepovie tak, aby som mu rozumela, veď predsa teraz by mal hovoriť, keď som na seminári. A nič. Bola som zničená.

Neskôr sme mali možnosť ísť opäť na modlitbu k niekomu z tímu. Išla som uplakaná z toho, že nepočujem Boha a celý týždeň bojujem s myšlienkami, že ostanem rovnaká a nič sa nezmení. Janka z tímu sa za mňa začala modliť. Počas modlitby bol Ježiš v mojej predstave niekde ďaleko na lúke. Hoci ma videl, bol akoby skrytý a vzdialený. Janka sa ma opýtala, čo mu bráni prísť bližšie. Povedala som, že neviem, nič mi nenapadá. Ona na to: “No vidíš, nič mu nebráni. Tak ho zavolaj, aby prišiel.“  Potom som sa v tej predstave trošku pohla. Ježiš prišiel bližšie, ale stále bol ďaleko. A Janka sa ma spýtala, či môžem prísť k nemu ja. Akoby som sa bála vykročiť, lebo som v tej predstave bola bosá a nechcela som, aby ma pichala tráva do nôh. Janka sa ma spýtala, či mám nejakého obľúbeného svätého, ktorý by mi pomohol. Prišla mi ako prvá na myseľ Mária Magdaléna – moja birmovná patrónka. Moja predstava pokračovala tak, že Mária Magdaléna mi doniesla sandále, ja som si ich obula a išla som k Ježišovi. Povedala som mu, nech mi povie, kto som pre neho, že ho chcem počuť. A vtedy mi povedal, že som jeho bojovníčka, že mám bojovať jeho boje. S hnevom som sa ho spýtala, ako mám ja bojovať jeho boje, keď sama nezvládam ani tie svoje v hlave, že sú niekedy príliš ťažké, strašne ma udupávajú a cítim sa často porazená. Ježiš na to povedal, že on bude bojovať moje boje. V tej predstave to pokračovalo tak, že vysoko zdvihol bielu vlajku. Tým zahnal všetkých nepriateľov, ktorí boli kdesi v pozadí. Už len tým, že ju zdvihol, nemusel urobiť ani povedať nič iné. Nikto zlý sa ku mne nemohol priblížiť.

Po tejto modlitbe som bola oveľa pokojnejšia. O pár hodín neskôr Vicki hovorila o tom, ako Boh koná v našej slabosti. Vtedy mi všetko začalo dávať zmysel. Tým, že som bola nevyspatá a nespokojná, bola som oveľa viac oslabená a mohli na povrch vyplávať všetky klamstvá v mojej hlave, všetko porovnávanie, pochybnosti, hnev… Boli odkryté všetky tie zlé veci, ktoré ma oberajú o pokoj, dôveru a silu. Pochopila som, že to bolo dôležité preto, aby som tieto klamstvá rozpoznala a tak aby sa oslabila ich sila a mohla som proti nim účinnejšie bojovať; a hlavne bojovať s Ježišom.

Po návrate domov boli nasledujúce dva alebo tri dni totálne zlé, prežívala som veľkú krízu, že sa nič nezmenilo, hoci som si myslela, že budem lietať dva metre nad zemou a šťastná. Bolo to skôr naopak. Diabol sa opäť snažil podsúvať mi klamstvá a oberať ma o to, čo bolo zasiate. Bojovala som s myšlienkami, že som lúzer, keďže sa nechávam klamať tými myšlienkami a neviem ich odohnať. Boh mi však stále pripomínal tú modlitbu, keď Ježiš zdvihol bielu vlajku. A tak vždy, keď začali prichádzať klamstvá, zavolala som na Ježiša a boje na chvíľu naozaj prestali. Potom sa znova objavili, zase som zavolala na Ježiša, nech zdvihne vlajku, a zase to hneď odišlo. Takto sa to opakovalo často, ale už menej intenzívne a s väčším odstupom. Asi to toho klamára prestalo baviť, keď som vždy zavolala na Ježiša 🙂

Teraz, s odstupom polroka, si uvedomujem, že už nemusím volať na Ježiša, aby zdvihol vlajku. Pretože ju má zdvihnutú stále. Už nemávam také silné boje v myšlienkach, cítim sa silná, lebo mám po boku Ježiša. On je môj Víťaz a môj Bojovník. Po tom, ako som v modlitbe zažila, ako mi povedal, že som jeho bojovníčkou, vnímam jeho hlas, často viem rozoznať, kedy ku mne hovorí on a kedy nie. A aj vďaka iným situáciám, ktoré som zažila po seminári, cez iných ľudí, ma Boh vedie a vychováva. A spôsobil, že som sa na veci začala pozerať inak. Uvedomila som si, že aj v minulosti som často počula, čo mi vnuká Duch Svätý, lenže som nevedela rozoznať, že je to od Boha. Prišla väčšia dôvera, že aj ja môžem počuť Boha.

Na seminári hovoril istý pán svedectvo, ako si každý deň opakoval slová, že je milovaný Boží syn, v ktorom má Otec zaľúbenie. Tak som to skúsila aj ja. Počas 40 dní som si každý deň zapísala, že som Božia milovaná dcéra. Spočiatku to bolo čudné, že to píšem každý deň, a nezdalo sa mi, že by sa niečo menilo. No teraz po polroku, hoci si to už nepíšem ani nehovorím každý deň, cítim, že moje srdce sa zmenilo. Že tomu verím.

Ovocie seminára Otcovo srdce rastie aj v súkromí. Raz som počúvala prednášku Evky Hreškovej o modlitbe predstavivosťou. Prečítala stať o Samaritánke. Zatvorila som si oči a predstavovala som si tú situáciu a hľadala som, kde sa v tom príbehu nachádzam ja. Videla som Ježiša a ženu, oboch z profilu. Ježiš sa uprene pozeral na ženu. Ja som chcela upútať Ježišovu pozornosť, aby sa pozrel aj na mňa. Ale on zdvihol ruku dlaňou oproti mne a týmto gestom mi dal najavo, že on má oči iba pre tú Samaritánku. Vo mne to vyvolalo žiarlivosť, závisť, porovnávanie, menejcennosť a smútok – to, čo cítim takmer vždy pri iných ľuďoch, hlavne v mojom spoločenstve, teda že pre Ježiša nie som dosť dobrá. Vtom som si však nejakým spôsobom uvedomila, že toto nie je pravda. Akoby som pocítila, že Ježiš ma volá, aby som “vstúpila” do tej ženy, aby som prijala jej telo, jej pozíciu. Teda vlastne to bola výzva, že MÁM PRIJAŤ SEBA, SVOJE TELO, SVOJE OBMEDZENIA, DARY AJ NEDOSTATKY… Prijať výzvu pozerať sa už nie z profilu ako divák, ale postaviť sa priamo pred Ježiša, aby sa mi mohol pozerať do očí. A že to na mňa sa pozerá tak uprene a so záujmom a tá zdvihnutá ruka bola znakom, aby všetko ostatné (klamstvá, hriechy, porovnávanie a závisť) zostalo bokom a nevyrušovalo nás.

Vnímam, že táto modlitba ma tiež posunula a pomáha mi prijímať Ježišov pohľad na mňa a prijímať seba samu tak, ako ma Boh stvoril.

Teraz, po polroku, mi veľa vecí začalo dávať zmysel a súvis. Uvedomila som si, že aj keď som kedysi pociťovala, že mi Boh niečo berie alebo mi nechce dať, tak to neznamená, že nie je ku mne dobrý a štedrý, ale naopak: uvedomujem si, že keď mi niečo berie, je to preto, aby mi s tým dal SLOBODU od stvorených veci, od ľudí a aby som konečne uverila, že Boh sám mi stačí.

Boh je dobrý a veľmi starostlivý a ďakujem celému tímu Otcovho srdca, že počúvajú jeho tlkot a robia to, čo od nich Boh chce.

 

Soňa

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *