Katka

Som vdova. Môj manžel zomrel pred rokom a pol. Rok predtým zomrela moja mama. Dvaja ľudia, ktorí mi boli najbližší. Boli sme bezdetní, takže som ostala sama. 

Krížová cesta môjho muža trvala štyri roky. Bolo to veľmi ťažké, no paradoxne práve počas tých štyroch rokov som cítila, že nás Boh drží pevne v náručí. Nič sa nám nemôže stať. Iba zomrie môj muž, ale nič  „katastrofálne” sa okrem toho nestane. Boh predsa neopúšťa tých, ktorí trpia. Keď môj muž zomrel, uľavilo sa mi. Bolo ťažké pozerať sa na jeho utrpenie a nevedieť mu pomôcť. Asi pol roka po jeho smrti som začala cítiť prázdnotu. Chýbal mi kríž. Keď tu bol kríž, Boh bol blízko. Na druhej strane som sa zľakla, že mi Boh pridá ďalší kríž, len aby som teda cítila jeho blízkosť. Myslela som, že to tak funguje.

Môj duchovný život bol ako na hojdačke. Raz extrémna dôvera v Boha, inokedy depresia, tma, púšť. Kde je Boh?

V januári som bola na tom dosť zle. Jeden môj dobrý priateľ mi poradil seminár Otcovo srdce.  Hneď som sa prihlásila. Najbližší voľný termín bol až v máji. Do Rodinkova som pricestovala v piatok, v deň narodenín môjho manžela. Videla som v tom Božie riadenie. Mala som ťažký deň – výročia, narodeniny, Vianoce…  rovná sa depresia. Prišla som s boľavým srdcom. S uzavretým. Nechcela som, aby ma niekto potešil. Nevedela som, načo som tam. Ale keď som si už vybrala dovolenku, tak som si povedala, že si tu oddýchnem. Moje pocity: Boh ma skúša. Nechal ma úplne samu. Určite ma bude ďalej skúšať. Možno na mňa dopustí chorobu. Skúša, koľko ešte vydržím. Ale ja sa držím. Nepotrebujem nikoho, aby ma ľutoval. Ja všetko zvládnem sama. Dokážem Bohu, že si zaslúžim jeho lásku. Mám zatvrdené srdce.

Keď nás vyzvali, aby  sme si predstavili záhradu a v nej stretnutie s Ježišom a Otcom, videla som to takto: v mojej záhrade na jednej lavičke sedí Ježiš. Idem k nemu, chvíľu tam sedíme spolu. Potom po chodníku prejdeme k ďalšej lavičke, kde nás čaká Otec. Sadneme si oproti nemu, no ja sa kŕčovito držím Ježiša a nechcem ho pustiť. Ježiš mi ukazuje Otca, ale ja sa na neho ani nepozriem. Bojím sa ho. Túlim sa k Ježišovi. „Bojím sa ťa, Otec, skúšaš ma nad moje sily. A to nie je fér!!!“ Vicki mi na to povedala, že za tento týždeň sa mi zmení srdce a spoznám Otca. Ja som jej neverila. Myslela som si: Hovor si, čo chceš, ja sa poznám. Neverím ti, Vicki.

Na druhý deň mala Vicki prednášku. Naozaj neviem, o čom bola. Pamätám sa len na moje reakcie. Sedela som vzadu na stoličke a chcela som ujsť. Ale moje nohy boli ako v betóne. Neposlúchali ma. Chcela som kričať, aby už prestala hovoriť, ale nevládala som. Mala som pocit, že odpadnem. Videla som svoje srdce spútané reťazami strachu, no ono chcelo biť pravidelne, slobodne, chcelo sa nadýchnuť. Ale okovy strachu a obáv ho spútavali. Vickine slová ma zasiahli. Hovorila o Otcovej láske. Prečo ju necítim? Chcela som byť sebestačná, všetko zvládnuť sama. A Boh mi chce pomáhať. Sám Boh mi chce pomáhať. Dokonca sa chce o mňa starať. Plačem a vzlykám. Tak nie som sama? Môžem sa uvoľniť? Môžem byť slabá? Otec ma objíma cez člena tímu. Idem do kaplnky adorovať. Potom nasledujú ďalšie prednášky. A ja plačem. Celý seminár mi pripomína šúpanie cibule. Aj pri tom tečú slzy. Každý deň sa odkrývajú dávne, zabudnuté rany. Teraz ich Otec lieči. Plačem. Adorujem. Počúvam. Chválim. A prijímam pomoc od Boha, od ľudí.

Vzdávam sa. Prehrávam boj s Bohom. A vzdávam mu vďaku, že ma premohol. A ukázal mi, že na to, aby som cítila jeho blízkosť, netreba niesť ťažký kríž. Že aj vo všedné dni je so mnou. Teší sa, keď sa ja teším. Je rád, keď s ním preberám svoje každodenné problémy. Jednoducho – teší sa z nášho vzťahu, že mu dôverujem. Som jeho dcéra – krásna, šikovná, čistá. Som doma. Presedím celé dni v jeho náručí. Učím sa žiť bez strachu – Ocko sa o všetko postará!

Bolo mi ľúto, že som Otcovi nedôverovala. Napriek tomu ma miloval – a ja som naťahovala čas. Čakala som na nejaký moment, keď sa to prelomí. A neuvedomovala som si, že ten krok musím urobiť ja. Hneď ako som prejavila najmenšiu snahu spolupracovať s ním, on už zvyšok počas seminára dotiahol. 

Boh má každého rád, len nie každý si to uvedomuje. Viem, aj ja som mu ubližovala tým, že som sa ho viac bála, ako milovala. Nedôverovala som mu. Bála som sa ho, že ma chce stále skúšať. Ale teraz viem, že som jeho milovaná dcéra. Výnimočným spôsobom sa o mňa stará, a postará sa. Ocko ochraňuje vdovy a siroty. 

Stále som vdova. Moje okolnosti sa nezmenili – zmenilo sa moje srdce. A ďalej prebieha zmena. Mala som pocit, že všetko musím zvládnuť sama. Z vlastných síl. 

Ale veď ani manželovu chorobu a starostlivosť o neho som nezvládala sama. Dokázala som to jedine s Božou pomocou. Tak sa môžem aj teraz na neho spoľahnúť. On vie, že som slabá. To neznamená, že mám byť pasívna, ale že sa mám spoliehať na neho. Dôverujem mu! A teším sa na ďalšie dobrodružstvá, ktoré má pre mňa prichystané. 

Ockom výnimočným spôsobom milovaná dcéra Katka