Marcel

K nášmu nebeskému Ocinovi som sa dostával poľahky a pozvoľna od môjho krstu, ktorý bol pred zhruba 7-8 rokmi. Po krste som cítil Jeho prítomnosť a tešil som sa, že už budem iný a môj život bude lepší – ja budem lepší. No nebolo to také jednoduché, ako som si myslel.

Prichádzali pády, sklamania, znechutenie zo seba samého a vôbec som netušil, ako hľadať podstatu toho celého. Vždy, keď som si myslel, že som siahol už na najhlbšie dno, tak som sa dokázal prepadnúť ešte hlbšie. Všetko sa hromadilo – v práci aj doma – nevedel som vydržať sám so sebou. Moja túžba po zmene bola veľká, no snaženie mi akosi nešlo.

Moja manželka mi navrhla, že by sme mohli absolvovať seminár Otcovo srdce. Povedal som jej, nech ide najprv ona a ja pôjdem potom, ale trvala na tom, že bude lepšie, ak pôjdem prvý ja. Tak ako väčšinou, aj teraz som jej povedal: “Dobre, prihlásim sa.” Asi by som to pustil z hlavy, keby manželka nepovedala, že ona ma prihlási, a to na februárový termín. Zvažoval som, koľko dovolenky na to budem potrebovať a aké to celé bude. No súhlasil som a ona mi to zaplatila.

Na seminár som sa vybral v očakávaní, čo sa bude diať, lebo už mnohí ľudia mi vraveli, aké je to úžasné. Po 15 rokoch manželstva som bol prvýkrát preč z domu na viac ako dve noci, a tak som si vravel, že si aspoň oddýchnem.

Náš Ocino sa ma začal dotýkať hneď od začiatku, no akosi inak, než som to vnímal dovtedy – pretože aj predtým som už párkrát Jeho dotyk vnímal. Bolo pre mňa oslobodzujúce odovzdať sa mu v modlitbách, otvoriť mu svoje srdce, sedieť pod Jeho pohľadom a nič nemusieť. Bolo pre mňa veľkou milosťou, keď sa uzdravovali moje zranenia a cítil som, ako veľmi Mu na mne záleží. Na mne, ktorý spravil toľko chýb, toľko prešľapov. Všetko to bolo zrazu preč, a to vďaka Jeho pôsobeniu, vďaka Jeho služobníkom, ktorí tam boli a ktorých si použil. Zrazu som sa vedel pozerať na ľudí aj na život inými očami a zostala vo mne túžba robiť všetko s Ním.

Nie je to teraz dokonalé, ale keď vieš, že si pod Jeho pohľadom, keď Ho voláš do celého svojho života a keď Ho hľadáš a pýtaš sa, kde by ťa chcel mať, keď sa pozeráš na svet skrze lásku, ktorou ťa zaplavuje, tak je to zrazu iné.

Chcem povzbudiť všetkých, ktorí váhajú, či ísť: Verte, stojí to za to…

 

Marcel

Similar Posts

  • Katka

    Než jsem jela na Otcovo srdce, měla jsem dost hlubokou sebenenávist a občas na mě přišly stavy tak hlubokého nesebepřijetí, že to bylo neunesitelné. Všechno jsem si dávala za vinu. Dokonce jsem nevěřila, že by Bůh mohl chtít, abych se cítila srovnatelná s druhýma lidma. Byla jsem opravdu na dně. Když jsem jela na Otcovo srdce,…

  • Natália

    Na seminár som sa prihlásila ako náhradníčka. Keďže som mala veľmi ťažké detstvo, celé roky som chodila na modlitby za vnútorné uzdravenie. Boh niekoľko rokov krôčik po krôčiku uzdravoval moje zranenia. No posledný rok šiel stále hlbšie a hlbšie, až som v sebe objavila nespracované spomienky – hlboké traumy, z ktorých som mala zlé sny, výbuchy…

  • Katarína

    V deň, keď som mala odísť na seminár Otcovo srdce, mi doktorka potvrdila, že trojročná dcérka má zápal močových ciest. Veľmi ma to rozrušilo  ̶  nevedela som si celkom predstaviť, ako to manžel  sám doma zvládne šesť dní so štyrmi deťmi a teraz bude mať k tomu najmladšiu aj chorú… Zostala som prvý deň doma, aby som mala…

  • Silvia

    Na seminár Otcovo srdce som prišla ako sprievod pre svoju mamu. Bola som však otvorená tomu, že aj mňa sa môže niečo z programu dotknúť. V prvý deň som sa usalašila na stoličke, aby som si pri chválach oddýchla, nič som neočakávala… Avšak slová piesne: „Chcem ťa spoznať viac,“ ma tak zasiahli, až som sa rozplakala. Zľakla…

  • Marcel

    Sviatosť krstu som prijal som ako 17-ročný a tento jedinečný duchovný zážitok mi vtedy sprítomnil synovstvo Božie v mojom živote. Ale spočiatku bolo prežívanie týchto krásnych skutočností vzhľadom na rodinné pomery, v ktorých som sa nachádzal, ťažké. Aj na základe čítania evanjelia som získal nový obraz Boha ako milujúceho nebeského Otca, ktorý bol odlišný od mojej…

  • Michaela

    Keď sme sa v utorok po seminári s manželom vrátili domov, stretli sme sa s mojimi rodičmi, ktorí nám strážili deti. V príhodnej chvíli som sa im ospravedlnila za to, že som nebola vždy dobrou dcérou. U nás v rodine sa veľmi neospravedlňovalo, takže taká krátka veta bola naozaj postačujúca a spôsobila dojatie a slzy u oboch….