Peter

Počas seminára nás Vicki viedla modlitbou, v ktorej sme si mali predstaviť záhradu, kde môžeme stretnúť Boha Otca.

Mal som zatvorené oči a snažil som sa predstaviť si takúto záhradu, kde by som mohol pozvať Boha. Mysľou mi prebehovali rôzne záhrady, ktoré som už videl, ale ani jedna sa mi nepozdávala a nezotrval som pri nej. Po chvíli som sa ocitol na mieste, ktoré vyzeralo skôr ako savana. Bola na nej vyššia tráva, strmý svah, na ktorom rástli stromy, a dole bolo more. Nepripadalo mi to ako záhrada, ale tu som zostal. V diaľke som zbadal leva. Necítil som pred ním strach, ale Boh a lev? To musí byť nejaká blbosť! Zasmial som sa. Považoval som to len za svoje predstavy. Možno niečo z filmu „Narnia“. Odmietal som túto predstavu a chvíľu som s ňou bojoval. Ale neprichádzalo nič lepšie, tak som to nechal voľne plynúť. Sám som bol zvedavý, ako to bude ďalej pokračovať. Zrazu som si uvedomil, že lev je pri mne a ja ho hladím. Pomyslel som si: Ja hladím Boha. Táto predstava sa mi páčila. Znova som si to niekoľkokrát zopakoval: Ja hladím Boha. Objal som ho a pevne chytil za hrivu. Potom som podišiel k jeho veľkej hlave, zobral ju do dlaní a díval sa mu do očí. Bolo to prekvapivé, nečakané a úžasné. Mal pokojné oči a mne to prišlo neuveriteľné. Napadlo mi: Ja sa dívam Bohu do očí. Stále som si to opakoval. Nevedel som tomu uveriť, ale chcel som tomu veriť. Oprel som si čelo o jeho čelo a znova ho objal.

Neskôr som si v tejto predstave sadol na zem a chrbtom sa o neho oprel. Sedel som tam s Otcom, díval sa cez stromy na more a užíval si túto chvíľu. Medzi stromami som zbadal dve hyeny. Pozerali smerom k nám, ale ja som vedel, že som v bezpečí. Mysľou mi prebehlo, že jedného dňa budem musieť s nimi zápasiť. Videl som, že s nimi bojujem a na rukách mám krv. Otec vedel, na čo myslím, a povedal mi, že sa ich nesmiem báť. Že ak sa ich nebudem báť, bude pre mňa ľahšie zvíťaziť. Cítil som v jeho slovách istotu, že aj keby som sa bál, tak ma nenechá prehrať, ale že bez strachu to pôjde ľahšie. V tej predstave som sa ho spýtal, prečo je pre neho utrpenie, keď ho prijmeme, také cenné. Odvetil mi: „Spýtaj sa Ježiša. On o tom niečo vie.“ Povedal mi, že sa to dozviem neskôr. Ešte by som to nedokázal v plnosti pochopiť. Stále som mal pochybnosti, či mu len ja nevkladám slová do úst. Či to nie sú moje odpovede. Ďalej som sedel opretý o neho. Uvedomil som si, ako mi je dobre, a chcel som aj ja niečo urobiť pre neho. Spýtal som sa, čím by som mu mohol urobiť radosť, čo by ho potešilo. Čakal som, že mi povie, čo mám zmeniť vo svojom živote, alebo čo mám urobiť, ale on len povedal: „Robí mi radosť, keď si so mnou.“ Prekvapilo ma to, ale aj potešilo. Neskôr som si to celé zapísal a vtedy som si uvedomil, že ho teší, keď robím spoločnosť ja jemu, a nie on mne. Dal mi pocítiť, aký som pre neho dôležitý. On mi dal hodnotu. Cítil som, že to všetko, čo sa udialo, ma približovalo k Bohu a ukazovalo mi pravdu, ale pochybnosti o skutočnosti tohto obrazu tu boli stále. Bolo to až príliš krásne na to, aby to mohla byť pravda. Ešte som nič také nezažil. Ale napadlo mi aj to, že ako leva som sa ho mohol dotýkať úplne bezprostredne. Mohol som ho hladiť, potiahnuť za ucho, objať, oprieť sa o neho a zvaliť sa naňho. Keby sa mi zjavil ako človek, asi by som mal väčšie zábrany.

Na druhý deň ráno som sa zobudil zo strašného sna. Urobil som v ňom niečo zlé. Posadil som sa na posteľ. Pýtal som sa najprv sám seba: To malo byť čo? Takúto vec nechcem nikdy urobiť, tak čo to má znamenať? Mám sa cítiť vinný za to, čo sa v sne udialo? Som zodpovedný za to? Cítil som sa mizerne. Nevedel som, čo si mám o tom myslieť. Uvažoval som, že pôjdem pre istotu na spoveď, aj keď som bol na nej včera večer. Zavrel som oči a bol som opäť v predstave v záhrade. Otec tam nebol. Zbadal som hyeny. Rozbehli sa ku mne. Bolo mi to jedno. Ten zlý pocit zo sna bol silnejší ako strach. Zatvoril som oči, zdvihol ruky a hlavu k oblohe a volal som na Otca. Cítil som a počul, že hyeny sú pri mne. Že sa snažia na mňa vyskočiť a roztrhať ma. Ich zuby však cvakali naprázdno. Ako by som bol pre ne duch. Otvoril som oči. Otec–Lev bol pri mne. Mal smutné oči. Pýtal som sa ho na ten sen. Tie isté otázky, aké som kládol sám sebe. Mlčal. Dožadoval som sa odpovede, ale on len mlčal. Spýtal som sa, či je smutný pre ten môj sen, pre to, čo som v ňom urobil. Ale neodpovedal mi. Bol som ešte viac zmätený.

Otvoril som oči. Vstal som z postele, šiel na raňajky a potom na chvály. Pri jednej z piesní (text piesní sa premietal na stenu) bol refrén, niečo v zmysle: „Ty lámeš klamstvá.“ Hneď mi zišiel na um môj sen a cítil som, že to bolo len obrovské klamstvo podsunuté diablom. Pocítil som pokoj, uvoľnenie a radosť. Znova som sa ponáhľal do záhrady za Otcom. V jeho očiach som videl radosť a vtedy som pochopil – bolo to ako hlas zo srdca – že on nebol smutný pre ten sen. On bol smutný preto, lebo ja som bol smutný. On len cítil môj smútok. On je smutný, keď my sme smutní. Viac cíti náš smútok ako zlo, ktoré sme urobili. Pre mňa bol tento smútok zrozumiteľný. Ešte pred pár rokmi som mal pocit, že neviem plakať. Nevedel som si spomenúť, kedy som naposledy plakal od detských čias. Jedného dňa zomrela stará mama. Mama mojej mamy. Mala takmer 90 rokov, takže to všetci vnímali ako požehnaný vek. Všetko som to prežíval ako niečo prirodzené bez väčších emócií, ale keď som videl zrazu plakať moju mamu, hneď mi vyhŕkli slzy. Keď som videl bolesť mojej mamy, ktorú milujem, bolelo to aj mňa. Vďaka tejto skúsenosti som chápal Otcov smútok. Uvedomil som si, že ma nerobí zodpovedným za jeho smútok. Že nehádže na mňa vinu. Že ma psychicky nevydiera. On sa teší, keď ja sa teším, a je smutný, keď ja som smutný. Som pre neho dôležitejší ako vina za to, čo som kedykoľvek urobil. Keď som nad tým neskôr premýšľal, spomenul som si, že ja niekedy hovorím deťom, že som smutný z toho, čo urobili. Už im to viac nikdy nechcem povedať.

Ešte som si uvedomil, že toto všetko mi Otec mohol povedať hneď ráno, keď som za ním prišiel. On mi to nepovedal, ale nechal ma to celé prežiť, aby som to pochopil a zapísalo sa mi to do srdca. A aj pochybnosti o skutočnosti toho, čo sa udialo, sa rozplývali. A to aj vďaka Robertovmu príhovoru o komunikácii Otca s nami na záver seminára. Ďakujem.

A je tu pre mňa ešte jedna dôležitá vec. Keď som urobil niekedy niečo zlé, bolo pre mňa veľmi ťažké poprosiť Otca o pomoc. Hanbil som sa prísť za ním a prosiť. Pocit viny bol príliš veľký a trvalo to vždy dlho, kým som sa odhodlal. Teraz, keď viem, kto som, ako ma Otec vidí, čo pre neho znamenám, som zistil, že hneď po mojom zlom sne, s pocitom viny, som bez obáv utekal za ním. A odteraz chcem stále utekať rovno za Otcom, keď zhreším. Chcem sa mu hodiť do náručia. Vyžalovať sa aj vyplakať, keď bude treba, a nezabudnúť pritom poprosiť o pomoc a odpustenie.

Peter