Stanislav

Hľadať príčiny svojich aktuálnych problémov v detstve a vo výchovných chybách rodičov je už istý čas dosť v móde, psychológia je toho plná a, žiaľ, je v tom aj veľa diletantstva a v konečnom dôsledku to môže priniesť aj viac zla než dobra.

Vedel som, že aj na seminári Otcovo srdce je táto téma „na stole“. Takže som o nej už vopred veľmi úprimne a hlboko uvažoval.

Môj postoj bol ten, že – vďaka Bohu – nemal som rodičov, ktorí by ma niečím tak hlboko zranili, že by ma to negatívne poznačilo na celý život a bolo by sa treba od toho nejako oslobodiť, uzdraviť. Tiež som si vedomý, že v mojom veku (58) už výchovné pôsobenie rodičov prekrylo množstvo ďalších vplyvov a mojich vlastných rozhodnutí, z ktorých nemôžem ani nechcem obviňovať rodičov. A napokon, obaja sú už u Boha, takže otvárať si čo i len v mysli niečo negatívne v súvislosti s nimi nepokladám za dobrý nápad a radšej si chcem živiť spomienky na ich lásku a krásne veci s nimi – bolo ich dosť.

Ibaže…

Náš milosrdný a neobyčajne nežný Otec to videl inak.

Za ten rok, čo som o seminári vedel a čítal knižku Život v Otcovej láske, ako aj za tých pár hodín seminára, isto aj vďaka modlitbám ľudí okolo mňa, si ma pripravil, aby som tomu porozumel „from a different perspective“ 🙂 , z iného zorného uhla. Nie ako obviňovanie rodičov, nie ako vyhováranie sa na nich za svoje životné chyby, nie ako jalové vŕtanie sa v minulosti, ktoré ma má len zbytočne rozrušiť a rozplakať.

Začal mi prinášať – s jemnosťou, ktorú neviem ani opísať – pomaly a postupne jednu za druhou myšlienky, spomienky a úvahy o tom, kde sa moji rodičia (možno) neprejavili optimálne, veď predsa boli nedokonalí, ako aj ja som (a v súvislosti s mojím vlastným rodičovstvom to mám celkom jasne pred očami). A vďaka Božej milosti a blízkosti, som bol schopný si to pri-pustiť (krátko to zabolelo) a od-pustiť. A bolesť pominula.

Moja láska k rodičom tým nebola poznačená, len som sa k nim postavil ako dospelý. A vzal som si, čo som potreboval. No predovšetkým som si absolútne úžasným spôsobom uvedomil, že tu (TU) mám pri sebe svojho nebeského Otca, ktorý nielenže chyby nerobí, ale má pre mňa v každej chvíli práve to, čo potrebujem od Otca dostať.

Je to jedinečná skúsenosť, pre mňa. Som za ňu vďačný a zo srdca ju prajem prežiť každému.

Stanislav Košč