Mária

Na seminár som sa prihlásila uprostred dlhšieho obdobia „na púšti“. Viem, že Boh je verný a dobrý, ale ako najstaršie dieťa, ktoré je zvyknuté sa o seba vždy postarať samo, som si tento „sirotský“ postoj preniesla aj sem a čakala som, že na seminári sa zázraky a krásne veci budú diať skôr druhým ľuďom než mne. „Medový týždeň“ s Bohom, ktorý mi bol na seminári dopriaty, si preto stále v sebe nesiem ako vzácny dar. Odvtedy ma sprevádzajú tieto dve vety: „Som s tebou.“ A: „Moje načasovanie je dokonalé.“

V modlitbe počas seminára som zažila niekoľko nežných, láskavých a tiež vtipných momentov s Otcom, Ježišom aj Duchom Svätým. Najviac ma však zasiahlo rozjímanie a modlitba za času okolo nášho narodenia. 

Svoj príbeh som poznala „zvonka“, z maminho rozprávania. Narodila som sa nečakane, predčasne, v 34. týždni. Od mamy ma hneď zobrali a previezli do inej nemocnice, kde som tri týždne ležala v inkubátore, mama ma navštevovala iba minimálne. Vždy som toto odlúčenie istým spôsobom vnímala ako veľkú bolesť a ranu, z ktorej podľa mňa pramenili moje časté pocity osamelosti, opustenia a izolácie počas môjho života. K pocitu, že som na veci sama, významným spôsobom pravdepodobne prispelo aj to, že som najstaršie dieťa zo šiestich, druhá sestra sa narodila, keď som mala štrnásť mesiacov.

Vďaka modlitbe počas seminára som však v príbehu môjho narodenia hlbokým spôsobom stretla Boha. Pri rozjímaní nad svojimi prvými mesiacmi v maminom brušku som v modlitbe vnímala asi najčistejšiu a najsilnejšiu lásku od svojich rodičov, akú som kedy zažila. Som ich prvé dieťa a naozaj som precítila tú úprimnú a veľmi silnú lásku a radosť, keď tam boli obaja na sto percent pre mňa, mladí a plní lásky, nezaťažení kolobehom veľkej rodiny. Keď sme boli v modlitbe okolo siedmeho až ôsmeho mesiaca (okolo času môjho narodenia), začala som cítiť obrovský strach a paniku, mala som hrozný pocit, že môj život sa končí, že som v nebezpečí, cítila som strach nielen seba, ale aj mojej mamy. Potom som v modlitbe mala krásny obraz, ako do sanitky, ktorá ma prevážala, so mnou nastúpil Boh Otec a povedal mojej mame, že sa o mňa postará. V nemocnici ma potom celý čas v inkubátore držal vo svojich rukách, mocných a nežných. Boli také veľké, že som sa ako bábätko do nich celá zmestila. Na stoličke pri inkubátore sedel a spal Ježiš – unavený, lebo však človek 🙂 A Duch Svätý nado mnou bdel ako svetluška a zhora osvetľoval inkubátor a nás troch. „SOM S TEBOU.“ Toto je veta, ktorá mi v tom celom znela a ktorou žijem odvtedy každý deň. Myslela som, že som na svete sama, ale Boh tam bol stále so mnou. A veľmi silno som pocítila, že nielen vtedy, ale stále.

Do modlitby príhovoru po spoločnom rozjímaní som však potom priniesla okrem vďačnosti aj jednu výčitku (a tiež hnev) na Boha za to, že som sa musela narodiť predčasne a toto celé si zažiť. Opäť som v modlitbe zažila veľmi silno Božiu odpoveď plnú lásky: „VEĎ JA SOM ŤA ZACHRÁNIL. NEBOJ SA, MOJE NAČASOVANIE JE DOKONALÉ.“ Boh mi ukázal, že moje nebezpečné predčasné narodenie mi vlastne zachránilo život. Okrem toho, že som po narodení a aj po ňom bola okrem malej pôrodnej váhy v zásade v poriadku, narodila som sa v Bratislave, kde moji rodičia vtedy študovali a kde sa mi dostalo najlepšej starostlivosti, pravdepodobne lepšej než kdekoľvek inde na Slovensku v tom čase. Ak by som sa narodila o čosi neskôr, naši by už možno boli bývali inde. Čiže to, čo som ja vnímala ako nespravodlivosť a bolesť, bola vlastne záchrana môjho života. On najlepšie vie, kedy je najlepší čas pre mňa. Na všetko.

Mária