Close

5. decembra 2018

Lucia

Si vzácny diamant…

„Si vzácny diamant, riečna perla, ktorá presne pasuje do prúdu rieky, a na tvoje miesto žiadna iná nepasuje. Utkal som ťa v lone tvojej matky (porovnaj Ž 139, 13), tak vzrastaj v láske a vo viere.“

Toto sú slová, ktoré mi od 22. novembra 2018 neustále znejú v ušiach a moje srdce ich dookola prežíva. Adresoval mi ich môj nebeský Ocko na konci seminára Otcovo srdce. Vybrala som sa naň na radu môjho brata kňaza, pričom som veľmi nechápala, prečo ma tam posiela, keďže mám za sebou viacero modlitieb za uzdravenie vzťahov a odpustenie. Ale povedala som si, že pôjdem. Po vypočutí prvej prednášky na tomto seminári a po prvých chválach som si však povedala: „Ok, absolvujem už asi stopäťdesiatu modlitbu a prednášku tohto typu, ale či to bude mať nejaký význam, neviem, lebo ja s odpúšťaním problém nemám… Naopak, kedy už raz konečne niekto poprosí o prepáčenie mňa?“ A po prvom dni som svojmu dobrému kamarátovi, ktorý tam bol so mnou, povedala, že to bude asi pre mňa dobrá nuda, ale že dám tomu ešte šancu, a keď nič iné, aspoň si konečne po dlhom čase oddýchnem.

„Lucia, prepáč!“

Na druhý deň v rámci prednášky sme si mali predstaviť záhradu a Ježiša. Obraz, ktorý sme videli, sme mohli povedať tímu, aby sa za nás potom modlili. Záhrada v mojom obraze bola skutočne krásna, plná bielych ruží, dokonca ma Ježiš vozil po rieke, pričom zakaždým, keď udrel pádlom do vody, otvorilo sa nádherné lekno. Potom som s ním v tej loďke pokojne spala, pričom som videla, ako ma stráži a prikrýva dekou. A na konci som mala pocit, že sme na krásnom koncerte plnom svetiel.

Ostatní účastníci buď žiaden obraz záhrady nemali, alebo v nej bolo niečo, o čo museli bojovať. Pripadalo mi preto zvláštne ísť na modlitbu s mojím obrazom záhrady. Pomodlila som sa teda, nabrala odvahu a rozhodla som sa ísť za Robertom de Hoxar, ktorý spolu so svojou manželkou Vicki a zvyškom tímu celý seminár viedli. Robert sa na mňa milo pozrel a povedal, nech sa nehnevám, ale že na toto sa viac hodí Vicki ☺.

Povedala  som teda Vicki o tejto mojej záhrade a dostala som otázku: „Vieš, čo znamenajú tie ruže?“ A ja som odvetila: „Neviem, či to, čo si myslím, ale je tam tŕnie, a aj keď sú ruže krásne, mám pocit, že taký je môj život… Ježiš ma už dlhší čas učí odpúšťať, ale ja mám pocit, že vždy, keď niekomu odpustím, zas niekto iný ublíži mne, a ešte viac ako ten predtým. Alebo v prípade mojej rodiny je to ako na hojdačke, odpustím a príde ešte väčšie zranenie.“ Takto som dovtedy vnímala môj život a dodala som, že by som už raz konečne chcela počuť slová: „Lucia, prepáč, ublížili sme ti. Môžeš nám odpustiť?“ A nie že vždy chodím ja každého prosiť o prepáčenie a stále dookola odpúšťam. Potom sa Vicki chvíľku modlila a spýtala sa ma, či mám nejaký obraz. Odpovedala som áno – obraz, ktorý mávam často: „Vidím seba, ako píšem úlohy, a moja mamka je na mňa prísna, a nie je so mnou spokojná.“ Vicki sa za to modlila a po chvíli sa ma spýtala, či som ochotná mamke odpustiť. Odvetila som, že áno, ale ona dodala: „Ja viem, že ty, táto veľká Lucia, ktorá tu sedíš, si ochotná, ale je to schopné urobiť aj to malé dievčatko, ktoré písalo tú úlohu?“ Tak som prosila Ducha Svätého o silu, aby som vedela mamke odpustiť aj ako malé dievčatko, a Vicki zrazu povedala, že ma prosí o prepáčenie v zastúpení mojej mamky. Hovorila o skutkoch mojej mamky voči mne, ktoré sa môj detský rozum rozhodol vpísať si do srdca ako klamstvo, že na to, aby ma iní mali radi, musím vždy všetko urobiť dobre. Po chvíli som vnímala rozhodnutie, že chcem odpustiť aj ako malé dievčatko, nielen ako dospelá Lucia. Toto zranené dieťa, ktoré si po tomto klamstve dalo záväzok, že musí všetko robiť viac ako na sto percent, aby ho mali radi, si zrazu uvedomilo, že už nemusí, a rovnako som počula z úst Vicki, ako mi to vraví môj Ocko:  „Si dobrá, taká, akú som ťa chcel, si šikovná a nemusíš sa vždy o všetko starať, dosahovať a pracovať na viac ako sto percent na výsledkoch svojich úloh a neskôr aj svojej práce.“ Na otázku, aký obraz mám teraz, som Vicki odpovedala: „Vidím Ježiša, ktorý sa so mnou hrá, podáva mi hračky a berie ma na ruky. Položil si ma na kolená a hojdá ma.“

Po tejto modlitbe som cítila neskutočný pokoj a povedala som si: „Tak teda, toto nie je stopäťdesiate odpúšťanie v poradí a neviem, Ježiš, či máš ešte niečo pre mňa, no  „ďakujem Ti veľmi za túto modlitbu a že si začal proces môjho uzdravovania v tom, že mám právo na chyby a nemusím byť vo všetkom dobrá preto, aby ma všetci mali radi“. Odpoveď na otázku, či ešte niečo pre mňa má, prišla o pár hodín, keď sme boli tímom pozvaní k odpúšťaniu – napísaniu listu o tom, komu chceme odpustiť, čo chceme odpustiť a čo tá bolesť spôsobila v našich životoch. Modlitba s mojím listom prebehla s členkou tímu – rehoľnou sestrou, pre mňa ako mamou, v podobnom duchu, ako keď sme sa spolu s Vicki modlili za moju záhradu. Sestra ma prosila o prepáčenie a odpustenie v zastúpení oboch mojich rodičov, pričom som odpúšťala aj ostatným ľuďom, ktorých mi Ježiš ukazoval. Opäť to bolo nádherné, aj keď som to robila po stopäťdesiatykrát, bolo to inak… Odpúšťalo moje malé detské srdce a ja som vnímala, že Ježiš láme vo mne klamstvá a okovy o tom, že ma nikto nemá rád, ktoré som v hneve často všetkým vôkol seba opakovala… Po modlitbe som si povedala, že Ocko prijal moje rozhodnutie odpustiť aj  po stopäťdesiatykrát a teraz ma ako malé dievčatko odmenil neskutočnou radosťou a pokojom. Tu by som moje svedectvo o procese uzdravovania mohla skončiť. No na tomto seminári som si uvedomila, ako skutočne platí veta zo Svätého písma: „Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia!“

Si riečna perla…

Najväčší zlom a uzdravenie, ktoré som zažila, prišlo na modlitbe od počatia. Mali sme vnímať, ako sa cítime pri počatí, a potom každý mesiac, ako rastieme. Ešte sme sa však nezačali modliť a do mňa zrazu vošiel akýsi nepokoj. Spomenula som si na historku, ktorá je spojená s mojím narodením. Prosila som Ježiša, nech ma to nevyrušuje a nech vnímam, čo sa Vicki modlí, ale tá myšlienka stále nechcela odísť z mojej mysle, preto som si ju zapísala a snažila sa sústrediť. Potom som už pokračovala v modlitbe za všetky mesiace tehotenstva a zastavila som sa pri siedmom, pretože som zrazu pri vete: „Možno vám je ťažko fyzicky,“ cítila, že nemôžem dýchať. Zapísala som si aj to, pričom sa to zopakovalo tiež pri pôrode, keďže som vnímala, že mám omotanú pupočnú šnúru a všetci na mňa v sále kričia: „Dýchaj!“ Rozhodla som opäť ísť za niekým z tímu a vybrala som si modlitebníčku, ktorej svedectvo sa ma veľmi dotklo už úplne na začiatku seminára – svedčila o tom, ako Ježiš zasiahol do jej života a uzdravil jej vzťah s dcérou. Šla som teda za ňou a povedala som jej aj tú historku z môjho narodenia a pri jej opise, keď sa modlila, som zrazu začala plakať ako orkán. Totiž po mojom narodení, keďže som mala dosť tmavú pokožku a moja mamka pochádza z Jarovníc, kde je veľa Rómov, stala sa taká zvláštna vec, že sestričky-praktikantky ma nezaniesli mojej mamke na izbu, pretože uviedli, že tam žiadna Rómka neleží… Keď sa ma modlitebníčka spýtala, či som týmto ženám včera pri modlitbe za odpustenie a pri písaní listu odpustila, povedala som, že nie, lebo mi to nenapadlo teraz ani nikdy doteraz v mojom živote… Ako sa modlitebníčka modlila za zlomenie predsudkov, pre ktoré som bola odlúčená od mojej mamky, môj plač sa stupňoval a vnímala som, že toto je ten problém, ktorý po celý môj život spôsoboval vo mne neskutočný hnev, že nikam nepatrím, že ma museli v nemocnici asi vymeniť, že toto nie je môj otec a ani moja mama, že nik ma nemá rád… A často také rodinné hádky, že som zodpovedná za všetko zlo a nepokoj v rodine, v práci i v okolí, končili mojím útekom z domu (od detstva som často bežala na cintorín a pri kríži plakala, nech sa to už skončí, a neraz som si priala, aby si ma Ježiš vzal k sebe – nechcela som spáchať samovraždu, ale mala som pocit, že keď zomriem, konečne sa skončí všetko toto utrpenie). Modlitebníčka sa modlila ďalej a pýtala sa ma, čo  vidím – či vidím Ježiša, a ja som jej odvetila, že vidím nesmierny chaos, že ma často iní nazývali chaotickým človekom a aj ja sama som si tak pripadala… Že moje sestry riešia, komu vlastne patrím, a tiež že vidím moju mamku, ako tŕpne, či sa mi niečo nestalo… Modlitebníčka sa následne začala modliť, aby ku mne prišiel Ježiš s pokojom, a tiež k mojej mamke a ockovi, aby ich prestala pre tento chaos spútavať úzkostlivosť o môj život. Ja som postupne vnímala, že Ježiš ma drží v rukách, že ten chaos usporadúva do pokoja a dáva ma do ruky akejsi sestre, ktorá chápe, že ma má zaniesť mojej mamke. Po tom, čo to spravila, ma moja mamka vzala na ruky a začala kolísať, a ja som prežívala, že som bezpečí, že zo mňa spadla konečne akási veľká ťažoba a vykročila som na proces uzdravovania vzťahov aj chaosu v mojom živote. Ako bonus od Ježiša som po tejto modlitbe zažila, že som Otcova milovaná a chcená dcéra. Aj keď som to už veľakrát počula a veľakrát sa ma to dotklo, tentoraz slová od nebeského Otca: „Si vzácny diamant, riečna perla, ktorá presne pasuje do prúdu rieky a na tvoje miesto žiadna iná nepasuje. Utkal som ťa v lone tvojej matky (porovnaj Ž 139, 13), tak vzrastaj v láske a vo viere,“ neboli iba slovami, ktoré sa dobre počúvajú  a sú pohladením na duši i na tele, ale dotýkali sa môjho srdca. Viem, že viac nie som sirotou, ale dcérou, a že tieto slová chcem žiť. Potvrdenie prišlo pred ukončením seminára, keď sa mi prihovorilo malé dievčatko – vychádzala som z izby na posledný program, ona stála na chodbe a kričala na mňa: „Ahoj, ja už dnes idem domov.“ Ja som sa na ňu usmiala a povedala som: „Ahoj, aj ja dnes idem domov.“ Vnímala som však, že to nie je obyčajný rozhovor, ale že toto dievčatko som vlastne ja, malá Lucka, ktorá hľadala domov a ktorá sa naozaj domov vracia a túži rásť vo viere a láske.

Lucia

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *