Jaja

Zdvihla som ruku a v uvoľnenej atmosfére, ktorá počas prednášky vládla, som sa Roberta spýtala: „Nemohli by ste sa za mňa pomodliť? Mám ísť na výmenu kolenného kĺbu.“

Chcem sa s vami podeliť o moje svedectvo z októbrového seminára. Na takomto stretnutí som bola prvýkrát, predtým som chodievala len na duchovné cvičenia. Toto však bolo čosi iné. Hneď v prvý deň pri chválach som si uvedomila prítomnosť Boha ako Otca a moju nedostatočnosť voči nemu. Dni bežali v úžasnom duchu a prednášky Roberta a Vicki boli plné hĺbky, zo života, no nechýbal ani láskavý humor.

V posledný večer nášho seminára mal Robert prednášku a viedol ju v takom humornom duchu. Rozprával o modlitbovom spoločenstve, do ktorého patril, kde sa modlili za chorých. Ja som zdvihla ruku a v uvoľnenej humornej atmosfére, ktorá počas prednášky vládla, som sa Roberta spýtala: „Nemohli by ste sa za mňa pomodliť? Mám ísť na výmenu kolenného kĺbu.“ Nastal ohromný smiech, ale bolo to vo veľmi uvoľnenej atmosfére.

Keď Robert skončil prednášku, kývol na mňa, aby som išla k nemu. Spýtal sa ma, ktoré koleno je to, sadli sme si, položila som si ruku na koleno, on položil svoju ruku na moju a začal sa modliť. Ten pocit prechádzajúci z tej ľahkej atmosféry do hĺbky modlitby vo mne spôsobil emočnú búrku. Cítila som, ako cez ruku do môjho kolena prúdi teplo a mravčenie. Neviem, ako dlho či krátko trvala modlitba. Robert ma po nej vyzval, aby som si kľakla, ak môžem. Skúsila som to, triaslo sa mi celé telo, ale pomaly som si kľakla. No bola som ako vo sne. Zdvihla som sa a v rozpakoch som odišla do kaplnky.

Tam som si pred Oltárnou sviatosťou kľakla a z hĺbky srdca plynula nielen vďaka, ale aj slzy, ktoré sa nedali zastaviť. Do rána som nespala, v kolene mi pulzovalo, bolo horúce.

Keď som prišla domov, moje vnútro bolo plné vďaky. Všetko som to prežívala v tichosti, nikomu som nič nehovorila, lebo je to voči svetu nepochopiteľné, a bála som sa výsmechu, keby som to dala von. Skôr by ma bolelo, že by ľudia mohli výsmechom uraziť Otca. Časom som sa s tým podelila s mojimi najbližšími duchovnými priateľkami a teraz aj s vami, lebo je to zázrak. Sú to už tri mesiace odvtedy, ako sa to stalo, a čím ďalej, tým som vďačnejšia – koleno funguje a ja zvažujem, že operácia možno nie je potrebná.

Môj Bože, môj Otecko, iba ty vieš, čo plynie z môjho srdca k tebe, že to nie je len láska a vďaka, ktorá nemá hraníc.

Tvoja dcéra Jaja