Katka

Na Otcovom srdci som prežila uzdravenie niekoľkoročnej traumy po vážnej dopravnej nehode a strachu zo šoférovania.

Na seminár Otcovo srdce som sa dostala vďaka uvoľneniu zopár miest, keďže termín, na ktorom som sa zúčastnila, bol určený pre konkrétnu farnosť – komunitu, v ktorej som však ja nebývala.

Bol to pre mňa zásah do zabehnutého štýlu života, ale túžba ísť na tento seminár bola nesmierne veľká. Konal sa v novembri, v čase blížiaceho sa adventu.

Potešila som sa, že miesto konania sa nachádzalo blízko môjho bydliska, čo uľahčilo zabezpečenie logistických a rodinných okolností. Manžel mal v tom čase náročnejšie pracovné obdobie, no aj vďaka pomoci našich starších dcér sa nám podarilo skĺbiť povinnosti a aj sa postarať o najmladšiu, triapolročnú dcéru.

Už od prvého dňa som sa na seminári cítila veľmi príjemne: s rôznymi ľuďmi od detí, tínedžerov, mladých až po starších. Bol to úžasný čas s ľuďmi, ktorí krásne spievali a piesňami spríjemňovali celý seminár. Na mnohých stretnutiach či seminároch som nemala takúto možnosť – byť s ľuďmi, ktorí všetci krásne, ale aj čisto spievali. Bolo to čosi nádherné. Spev je pre mňa niečo, v čom cítim Boha a chválim ho cez piesne v rôznych svojich životných okolnostiach. Takto si veľakrát predstavujem NEBO.

Na Otcovom srdci som precítila a spoznala nový rozmer Otca. V Novom zákone vidíme iný rozmer vzťahov. Ježiš robí to, čo chce Otec.

Uvedomovala som si, že veľa vecí z minulosti mám už vyriešených, ale jednu vec stále NIE. Bola to udalosť spred niekoľkých rokov, keď som mala vážnu dopravnú nehodu, ktorá sa stala neďaleko môjho bydliska. Dopravná nehoda, ktorá sa mi stala, bola natoľko vážna, že som sa dostala pod kolesá auta. Vtedy som cítila, že je to môj koniec, pretože tam nik nebol a bola to skorá ranná hodina, keď jazdí minimum áut. Ako som tam ležala, iba som kričala: „Pane, pomôž mi, ja nechcem zomrieť, chcem ďalej žiť!“ Bol to akoby výkrik do tmy. Na druhej strane som vedela, že ak zomriem, môžem byť pokojná, lebo v ten deň som bola na svätej omši a na svätej spovedi. To ma upokojovalo.

Stále som kričala, aby niekto prišiel. O niekoľko minút som počula, že zastavilo auto a vodič vystúpil a kráčal smerom ku mne. Jemne nadvihol auto a pomohol mi dostať sa spod neho.

Ľudsky je to asi nepredstaviteľné, bol to v mojom živote veľký zázrak. Našťastie som nemala nič zlomené, za čo som tiež ďakovala Bohu.

Keď som sa po dlhšom čase dala dokopy – aj zdravotne, aj psychicky – nebola som schopná určité obdobie sadnúť do auta. Trvalo to takmer dva roky. Po tomto čase som aj vďaka manželovi nabrala odvahu, pretože som si uvedomovala, že sa potrebujem s deťmi prepravovať na miesta, kde bolo nevyhnutné ísť autom. Manžel v tom čase často chodil na služobné cesty, takže som bola odkázaná sama na seba.

Tešila som sa, že som opäť dokázala sadnúť do auta, aj keď už do iného, ale stále bol vo mne strach z jazdy, z rýchlosti a tiež nepríjemný pocit vo vnútri. Keď sme niekam šli ako rodina a ja som šoférovala, manžel býval miestami napätý z toho, že idem veľmi pomaly aj po diaľnici a že takouto jazdou môžem ohrozovať iných na ceste. Vedela som, že má pravdu, ale inak som to nevedela.

Cítila som, že to asi lepšie nebude. Nevedela som, čo s tým.

Na Otcovom srdci som každý deň – aj na adorácii – odovzdávala túto vec, až nakoniec som prišla porozprávať svoj príbeh jednému členovi tímu. Bol veľmi otvorený, intuitívne niektoré veci vedel rozpoznať, modlil sa za mňa veľmi dlho. Na povrch vyšli ďalšie veci.

Pýtal sa ma, čo cítim, keď sadám do auta, a aké sú moje myšlienkové pochody. Odpovedala som, že takéto: „Čo ak do mňa niekto narazí a zasa skončím pod autom?“

On sa opäť za mňa dlhšie modlil a povedal: „Katka, a prečo si myslíš, že keď sadneš do auta, musí sa stať tá vec, ktorá sa ti stala vtedy, a niekto do teba narazí? Skús si vtedy povedať: ,Pane, ty vidíš, že opäť vstupuje do mojej mysle tá nepríjemná udalosť. Sadni si pekne vedľa mňa a buď pri mne.‘

A Pán ti nato odpovie: ,Budem tu s tebou, Katka, vedľa teba.‘“

V duchu som si myslela, že to je hádam len sen a neviem, či to budem schopná takto urobiť, a zvlášť v takej dôvere. Avšak môžem potvrdiť, že Pán je dobrý a úžasný a uzdravil ma z nepríjemnej dlhotrvajúcej traumy. Po Otcovom srdci som si nechala ešte nejaký čas, že počkám, či to naozaj funguje, či som skutočne uzdravená, či to nebola iba náhoda. Jazdila som kade-tade a stále jazdím. Naozaj som slobodná a nemám obavy, strach pominul!

Teraz, keď sadám do auta, hovorím si: „Pane, sadni si vedľa mňa.“

Ďakujem celému modlitbovému tímu za ich modlitby, som vďačná, že som bola uzdravená z niekoľkoročnej traumy.

Odporúčam každému, kto má možnosť, ísť na Otcovo srdce aspoň raz za svoj život.

S láskou Katka