Zuzana
Dnes, niekoľko dní po seminári, som si našla denník spred niekoľkých rokov, kde som Bohu stále dávala tie isté otázky: Prečo mám pocit, že nie som tvoje milované dieťa? Ježiša som spoznala asi pred 23 rokmi a potom následne, pred 20 rokmi, som bola pokrstená a prijatá do Božej rodiny ako jeho dieťa. Tak potom prečo? Bola to dlhá cesta na púšti s Ježišom, kým som konečne našla cestu domov. Kým som konečne pochopila, že je tu aj môj nebeský Otec, ktorý ma tak úžasne miluje. Bola a ešte stále je to cesta odpúšťania. Nielen svojmu pozemskému otcovi, ktorý nás vlastne s mamou opustil, mužom, ktorí mne aj mojej mame ublížili, ale aj sebe, svojmu manželovi, deťom. Ale už sa to robí ľahšie v Ockovom náručí.
Na seminár som prišla o päť minút dvanásť, lebo už ma nebavil môj život, aj keď navonok sa mohlo zdať, že všetko je krásne. Začala som si vsugerúvať rôzne choroby, ktoré sa nakoniec naozaj začali prejavovať, a tak som začala chodiť po doktoroch. Chcela som byť vážne chorá, aby som konečne našla pocit uznania, lebo moje srdce bolo srdce služobníčky, bez lásky. A keď ma na seminár zavolali ako náhradníčku, mala som pocit, že som sem nemala prísť, že sem aj tak nepatrím. Až kým Vicki nepovedala, že mala sen o žene, ktorá prišla s veľkými bolesťami krku a hlavy a má pocit, že sem nepatrí, ale nebeský Otec jej chce povedať, že aj pre ňu má pripravené miesto vo svojom srdci.
A tak som s Ježišovou pomocou a s pomocou Ducha Svätého búrala hradby okolo svojho srdca, až som sa mohla konečne narodiť do Ockových rúk. Previedol ma celým mojím životom a videla som, že bol vždy pri mne, aj keď som ho ja nevidela.
A nikdy som nechápala význam chvál, prečo ho mám chváliť, veď Boh je všetko, nie? Ale potom pri chválach, keď som zdvihla ruky, cítila som, akoby som bola v dúhe a lúče tejto dúhy sa rozptyľovali do ľudí, jednotlivo, do každého iný farebný lúč. Bolo to krásne. Boh, Ocko, cez chvály dáva veľké milosti. Tak nech vás žehná náš Pán. Ďakujem.
Zuzana
