Janka

Boh nám túži dať oveľa viac, ako si vieme predstaviť

Trinásť rokov sa liečim na ťažkú depresiu. Keď to u mňa prepuklo, nevedela som, čo sa so mnou deje. V istých chvíľach som si myslela, že som azda posadnutá, keďže to nešlo nijak stopnúť. Vlastnými silami som to nevedela ovládať (telesné pocity, myšlienky, úzkosti, nemohla som spávať…). Keď mi povedali, že je to choroba, na chvíľu sa mi uľavilo (dá sa to liečiť, bude lepšie, nie si posadnutá… nie je to tvoja vina…).

Nasledovali hospitalizácie a hľadanie liekov, ktoré by mi najlepšie pomohli. Boli to pre mňa veľmi ťažké roky. Niekedy to bolo priam neznesiteľné: začarovaný kruh úzkostí, zničujúcich myšlienok, výčitiek, sebaobviňovania. Myšlienky na samovraždu, túžba nebyť – vôbec neexistovať, ukončiť to, čo sa vo mne dialo, strach, že sa to nikdy neskončí. A že aj keď sa zabijem, nepomôže to – zostanem v tom ponorená naveky. Bezvýchodisková situácia, nikde žiadna úľava, žiaden únik, presviedčanie samej seba, že je to len chemická nerovnováha v mozgu a liekmi sa to upraví.

Áno, postupom času sa to stávalo znesiteľnejším, lieky mi pomáhali nejako to prežiť. Keď to na mňa znova zaútočilo a bolo to čo len trošku v mojich silách, snažila som sa radšej vôbec nemyslieť a nekonať. Bála som sa chodiť do kostola a počúvať, čo mi hovorí Sväté písmo. Bála som sa budúcnosti, bála som sa myslieť. To, čo ma pred chorobou povzbudzovalo, teraz ma začalo ťahať ku dnu. Sväté písmo bolo pre mňa veľkou výčitkou – všetko ma usvedčovalo, obviňovalo, naháňalo strach. Dovolím si tvrdiť, že som zažívala peklo už tu na zemi, a len strach z toho, že by som to prežívala navždy, mi zabránil spáchať samovraždu. No boli aj fázy pocitov úplnej nezmyselnosti môjho bytia, nezmyselnosti života, úplnej prázdnoty, keď mi bolo jedno, či tú samovraždu spácham. Chcela som ukončiť ničotu v sebe, chcela som stopnúť bolesť a úzkosti, ktoré ma zväzovali.

Po trinástich rokoch môjho prežívania s chorobou, keď bol môj stav pomerne stabilizovaný a moja viera v Boha v stave „áno verím, ale radšej sa toho nedotýkať“, ma ťažká situácia v rodine prinútila pýtať sa, hľadať a dotknúť sa Boha. Bolo pre mňa požehnaním, keď som sa dostala k lekárke, ktorá mi nielen predpisovala lieky pre telo, ale ukázala mi aj Toho, kto má „lieky“ pre moje srdce i dušu. Dotýkala sa môjho zraneného srdca a ubolenej duše, jemne ma vovádzala do pravdy a viedla do Božieho náručia.

Lieky všetko nevyriešia, pomohli mi nejako to prežiť, ale neuzdravili hlboké rany, ktoré ma zväzovali (niektoré boli viditeľné, no o niektorých som ani nevedela). Spoznala som, že podľa toho, čo máme zakódované v srdci, vnímame seba, svet, život, choroby, ľudí  a všetko naokolo.

Cez moju lekárku som bola pozvaná na seminár Otcovo srdce. Bola som pozvaná do bezpodmienečného, milujúceho, utišujúceho a uzdravujúceho náručia Boha Otca. V prostredí, kde som pociťovala bezpečie a prijatie, som sa mohla otvoriť, prijímať pravdu, ktorá oslobodzuje, odhaľovať svoje nezahojené rany a neutíchajúcu bolesť. Spoznala som, že len v Božom objatí plnom lásky, odpustenia, prijatia a uzdravenia môžem nanovo prijať svoj život so všetkým, čo som prežila a prežívam, len tam sa môžem úplne uzdraviť a žiť svoj život v plnosti, nielen prežívať. Cez ľudí na seminári som zakúsila nádheru Božej lásky a objatia, Jeho starostlivosť a útechu, Jeho túžby a túžby môjho srdca, ktoré boli dlhý čas umlčané bolesťou a strachom.

Teraz viem, že je to to najlepšie, čo sa mi mohlo stať. Boh mi dal oveľa viac, ako som si priala. Zahrnul ma svojou láskou, nehou a uzdravujúcou mocou.

Keď sa seminár končil, mala som obavy, čo bude ďalej. Ocko však neustáva a pokračuje v mojom uzdravovaní. Napriek všetkým múrom, ktoré mu stáli v ceste, napriek všetkým zraneniam, napriek všetkej bolesti…

Sväté písmo už viac nie je pre mňa hrozbou či obvinením, ale ľúbostným listom zjavujúcim Ježišovu nezastaviteľnú lásku. Inak začínam vidieť, inak počúvať i prežívať bolesti a trápenia v živote a som šťastná, že som na tejto ceste. Dnes viem, že keď trpí duša, trpí aj telo, nedá sa to oddeliť a neuzdravíme sa, ak budeme liečiť len jedno. Všetko v našom živote prežívame celou svojou bytosťou – srdcom, telom i dušou. Naše snahy nejako to od seba oddeliť, niečo umlčať, neakceptovať nejakú oblasť nášho bytia alebo sa toho radšej nedotýkať nás vovádzajú do zmätku, chaosu či beznádeje, prázdnoty, pocitov nenaplnenosti.

Dnes viem, kam mám ísť, keď ma zaplaví bolesť, pokúša sa ma ochromiť úzkosť či strach. Už nemusím zostávať uzavretá a uväznená vo svojej chorobe, zraneniach a neutíchajúcej bolesti… schúlená v kúte svojej samoty a beznádeje. Môžem sa vrhnúť do náručia Otcovi, pretože viem, že tam som prijatá so všetkým, čím som a čo prežívam. On vie, čo sa so mnou deje, chápe ma viac ako ktorýkoľvek človek, pomáha mi slzami vyplavovať každú bolesť, s ktorou za ním prídem, prežíva ju so mnou.

Dnes viem, že Božia náruč je to najlepšie miesto na zemi i na nebi… a už ju nechcem nikdy stratiť. Tam som celistvá, oslobodzovaná, uzdravovaná, milovaná, tam a v ňom som krásna. Môžem sa z plných pľúc nadýchnuť „nového života“, ktorý dostávam vždy znova a znova. Môžem rásť, prijímať útechu napriek všetkému zlu, s ktorým sa stretávam, a bolestiam, ktoré zažívam. Našiel ma LIEK, ktorý ma uzdravuje celú. Našiel ma a vytiahol ma až z pekla!

ĎAKUJEM TI, OCKO!

ĽUBIM ŤA

TVOJA  Janka