Pavol

Na seminári Otcovo srdce som bol po prvýkrát a zúčastnili sme sa na ňom spolu s manželkou. Posolstvo Boha Otca poznám už mnoho rokov. Niekedy v 90. rokoch minulého storočia sa mi dostala do rúk malá brožúrka o posolstve Boha Otca spolu so životopisom matky Eugenie E. Ravasiovej. Už vtedy pred mnohými rokmi ma táto knižočka zaujala a niektoré pasáže ma veľmi dojali. Ale všetko to zaujatie postupne išlo do úzadia a prekryli ho iné udalosti života.

Účasť na seminári sme dostali spolu s našimi novými svatovcami ako darček od syna a nevesty po ich svadbe. Nič bližšie som o seminári nevedel, ale prišiel som v očakávaní, že to bude zrejme spiritualita prežívania Božieho detinstva. Chvály, prednášky a chvíle ticha sa striedali a tešil som sa z pokoja, ktorý som zakúšal.

Pri niektorých prednáškach nás Vicki viedla k tichu a modlitbe v predstavivosti, čo nás mohlo priviesť k intenzívnejšiemu prežívaniu duchovných zážitkov s Pánom Ježišom, Bohom Otcom…  Priznám sa, že na rozdiel od iných ja som pri tejto modlitbe nič nevidel ani nezažil. Moja predstavivosť funguje celkom inak. Ako výtvarník s ňou pracujem programovo a cielene a pri vytváraní mnohých vecí sa snažím ujasniť si ich v predstave a až potom ich realizovať. Pri týchto aktivitách som nielenže nič nevidel, ale prichádzali mi na myseľ myšlienky ako:  Čo si to tu chceš naprogramovať? Nič si nenahováraj! Prestaň sa tu štylizovať do pozície nejakého vizionára!

A tým sa to zdanlivo skončilo. Našťastie Robert je tu ako záchranný pás pre takýchto predstavivostných stroskotancov a pomohol mi preklenúť toto sklamanie zo seba a hľadať iný zdroj povzbudenia na ceste ku intenzívnejšiemu životu Božieho dieťaťa.

Až pri prednáške o obzretí sa do minulosti a hľadaní a uzdravovaní vecí z minulosti sa mi zrazu začali v mysli vynárať veci a zážitky od útleho detstva, ktoré neboli nijako lichotivé – moje zlomyseľnosti a veci, ktorými som iným ublížil a ktoré som nikdy neriešil v spovedi. Kdesi tam trčali neodpustené a postupne sa nabaľovali ďalšie, až mi bolo jasné, že toto nie je len na dajaký pohovor s niekým z tímu, ktorý by si ma vypočul a pomodlil sa za mňa. Toto je na sviatosť zmierenia. Takže som požiadal o svätú spoveď otca Viliama. Po spovedi ma poprosil, aby som zotrval v kaplnke a prosil Ducha Svätého, nech ma celkom naplní aj celú kaplnku, v ktorej som. A odteraz nech som si vedomý, že všetko, čo som v tejto chvíli odovzdal, je odpustené, zmazané a zabudnuté. A ak ma niečo bude chcieť z minulosti oberať o pokoj –  je to vecou Zlého, ktorý programovo pracuje na našom nepokoji. Odchádzal som zo spovede, vznášajúc sa asi desať centimetrov nad zemou. V živote som si vykonal asi tri generálne sväté spovede, ale bola to vždy veľká tortúra končiaca neistotou, že som určite na niečo zabudol. Zo žiadnej z nich som neodchádzal takto naplnený.

Malo to však aj svoje pokračovanie. Následne som mal v noci sen – stál som v krajine, ktorou sa zľava ako Čínsky múr kľukatil krajinou až ku mne vztýčený natiahnutý pás bieleho plátna a pokračoval ďalej. Ale to ďalej som už nevidel, bolo to zahmlené. A keď som sa pozrel vľavo, plátno sa tiahlo až do nedozierna a bolo čisto, žiarivo biele. Nechápavo som sa pozeral, či tam niečo neuvidím, ale nebolo tam okrem beloby nič. Porozumel som, že je to moja vyčistená minulosť, žiarivo bieloskvúca. Intenzívna vnútorná radosť z odpustenia, ktorú som zakúsil, bola pre mňa láskavým objatím Otca, ktorý sa ku mne sklonil a s úsmevom mi povedal: Je to v poriadku. Som tu a teším sa z teba!

Bol to jeden z tých zážitkov, ktoré vás poznačia na celý život a posunú vás kamsi ďalej. Bohu vďaka!

Pavol