Katka
O seminári Otcovo srdce som sa dozvedela vo svojom spoločenstve, ktoré mi ho aj odporučilo. Asi rok pred seminárom som mala zvláštny čas, keď som v modlitbách Bohu odovzdávala rôzne ťažké situácie, udalosti a okolnosti, ktoré sa udiali v mojom živote a ktoré ma svojím spôsobom zraňovali. Ako čas plynul, vo svojej situácii a v túžbe po uzdravení som vyskúšala rôzne modlitby. Či už šlo o osobnú modlitbu, modlitbu príhovoru za vnútorné uzdravenie a podobne. Krátko pred seminárom Otcovo srdce prišiel čas, keď som mala pocit, že som už urobila (z vlastných síl) všetko pre to, aby sa moje často zraňované srdce uzdravilo. A tak som dúfala v to, že na tomto seminári mi Boh ukáže, čo mám robiť ďalej. Moja predstava však bola taká, že Boh mi ukáže, čo a ako presne mám robiť. Nuž a prišla som na tento seminár a nič také sa nedialo. Boh síce ku mne veľa hovoril (tak veľa ako na tomto seminári asi ešte nikdy :-)), ale nebolo to to, čo som očakávala. Žiadne inštrukcie ako od nejakého nadriadeného či policajta. Veľmi veľa mi hovoril v obrazoch, ukázal mi, aká som pre neho vzácna a že chce odo mňa len to, aby som trávila čas s ním. A mne to pomaly začalo dochádzať. Začala som chápať, že Boh nechce, aby som bola nejaký jeho sluha či otrok. On odo mňa chce, aby som žila ako jeho milovaná dcérenka, ako jeho princezná, lebo to som. A to je to, čím v poslednom čase najviac žijem. To vedomie, že nie som sluha ani otrok, ale dcéra. Na tomto mieste som zažila prijatie, mohla som byť slobodne sama sebou. Mohla som sa smiať, zabávať, plakať, hovoriť o všetkom, čo ma trápi, utiahnuť sa do ticha, zažiť aj trapas (áno, v kalčete som si dala vlastný gól :-)). A cítila som, že je to v poriadku, lebo som prijatá. Že môžem byť sama sebou so svojimi darmi, ale aj s nedostatkami. Som veľmi rada, že som mohla byť na tomto seminári. A určite by som si ho chcela buď zopakovať, alebo zažiť niečo podobné. Ďakujem vám za tento čas.
Katka