Lucka

Na seminár Otcovo srdce som sa chystala už dlhší čas. Takmer po desiatich mesiacoch som sa konečne odhodlala a prihlásila sa naň. A dnes viem, že každého, kto si nie je istý, či je tento seminár pre neho, by som povzbudila k tomu, aby sa vybral na túto cestu.

Pred seminárom som prežívala sklamanie zo života, zo seba, utápala som sa v beznádeji a smútku, nešťastí a vôbec celý svet bol pre mňa akýsi bezfarebný. Bola som premožená klamstvami o Bohu a sebe, klamstvami, ktoré boli hlboko v mojom srdci a robili ma neschopnou odovzdať sa Bohu. Hoci som často prijímala Pána Ježiša v Eucharistii, nevnímala som jeho prítomnosť a prestávala som veriť v jeho stálu blízkosť a to, že ma vedie a požehnáva. Vzdialila som sa mu a uzatvárala si srdce pred ním aj pred ľuďmi. Bola som ako vyschnutá ratolesť.

Na seminár ma teda poháňala túžba po zmene života, po vnútornej slobode, keďže v tom období som prežívala stavy beznádejnej budúcnosti, nešťastia, bolesť zo samoty, sebaneprijatia, a ani som netušila, z čoho pramenia. Neverila som, že sa môj život môže zmeniť, a neverila som ani tomu, že Boh chce pre mňa to najlepšie, resp. že vôbec chce byť prítomný v mojom živote.

Prvé dni na seminári som nejako špecificky neprežívala. Hoci som bola viac-menej poslucháč, i tak som bola unavená vôbec vnímať a počúvať. Dokonca som začala spochybňovať, že má význam byť na seminári. V tomto stave rezignácie a ľahostajnosti prišiel okamih, keď som počas jednej modlitby zrazu vnímala pokoj a bezpečie, že Boh pozná každú moju myšlienku a neodsudzuje ma za to. Vnímala som, že sa môžem zveriť do jeho náručia a v ňom nájdem bezpečie. Vnímanie toho, že mu na mne záleží, vo mne začalo roztápať odmeranosť, tvrdosť a nevieru, ktoré boli v mojom srdci. Moje srdce začala napĺňať istota, ktorú som dosiaľ nikdy neprežila; istota, že ma ľúbi a prijíma ako dcéru, teší sa zo mňa, nikdy ma neopustil a skutočne je stále so mnou, chce odkryť moje rany, tie najhlbšie a prvotné, a začať ich uzdravovať.

Narodila som sa ako tretie dieťa, po mojich dvoch sestrách. Otec už veľmi túžil po chlapcovi. Keď som sa mala narodiť, moja matka zatajila otcovi, že budem dievča. Okrem toho som im nepadla  časovo vhod, pretože práve v čase môjho narodenia plánovali začať stavbu domu. Počas seminára mi Otec odkryl príčiny mojich úzkostí, strachov, pocitov viny, hanby a nezdravej potreby skrývať sa pred ľuďmi. Ukázal mi, že som neprávom niesla bremeno viny a hanby, čo mi vždy spôsobovalo bolesť srdca. Nebeský Otec mi ukázal pravdu, že on túžil po mne od stvorenia sveta a tešil sa na môj príchod, na mňa, na dievča. A ja som našla pokoj v Otcovom nežnom a láskyplnom náručí. Jeho náruč je to najbezpečnejšie miesto na zemi, kde mojou identitou je to, že Boh Otec ma miluje a teší sa zo mňa. Dokonca mi hovorí: „Moja dcérka, ty si darom, si požehnaním a potešením pre mňa a pre každého človeka.“ Tento pocit bezpečia odháňa každú pochybnosť a neistotu o tom, či som milovaná.

A hoci sa stretnutím s Ockom na seminári rany navonok „len otvorili“, jeho bezpodmienečná láska spôsobila, že verím, Ockovi, že má so mnou dobré plány a neopustí ma. Nemusím sa obávať samoty a odmietnutia, pretože som taká, akú ma on chcel vždy mať. On postupne očistí, uzdraví a zahojí každú ranu, vyplní nedostatok a zaženie pocit odmietnutia.

Pocit bezpečia v jeho náručí mi dnes dáva odvahu a silu vykročiť každý deň a tešiť sa zo života, tešiť sa, lebo Ockovi na mne záleží. Teraz viem, že mám nádej, lebo on je so mnou, lebo moje meno je vryté v jeho dlani, lebo sa mi rád pozerá do očí a miluje ma. A ani jedno z týchto vyjadrení už viac nedokážem nazvať frázou, ale sú to slová, ktoré mi dávajú identitu dcéry, dcéry Boha.

Lucka