Andrea-Ajka
Od detstva som trpela depresiou, strachom, úzkosťou, panikou. Posledné obdobie bolo náročné, povedala by som beznádejné.
Keď som prišla na seminár Otcovo srdce a uvidela na dverách svojej izby citát: „Miluj všetko, čo ti Boh dáva,“ pomyslela som si, že je to nejaký vtip. Mala som pocit, že som tam omylom, ale po dvoch dňoch som zistila, že to nie je vtip, ale že ma sem priviedol Otec.
Počas seminára sme si mali predstaviť záhradu. Jediné, čo som si vedela predstaviť, bol strom na lúke, kde som reálne ako dieťa raz bola. Do tejto mojej predstavy prišiel Ježiš a ja som tam bola ako malé dievčatko, v bielych šatách. Chytil ma za ruky a tancovali sme spolu, skákali, radovali sa. Nikdy nezabudnem na Jeho výraz tváre. Tak nádherne sa na mňa usmieval, žiaril pri pohľade na mňa, ako keby som bola preňho tá jediná a najkrajšia.
Potom si pokľakol predo mnou, akoby pred svojou nevestou, a stále mal ten
krásny výraz tváre. Cítila som sa milovaná, šťastná. Potom ma chcel priviesť k Otcovi. Otec bol tiež v záhrade, na okraji a čakal na mňa. Nemala som však odvahu prísť bližšie. Vždy som mala problém predstaviť si Boha Otca a Matku Máriu. Nemala som k nim žiadny
vzťah. Nevedela som to. Dôležité bolo pre mňa poznanie, že Otec to všetko vedel a nenaliehal na mňa, aby som prišla bližšie. Vôbec sa na mňa nehneval. Krásne sa na mňa
usmieval a dal mi pocítiť, ako veľmi túži byť so mnou, aby som bola v jeho náručí a aby mi mohol prejaviť všetku lásku, akú vie len On, Otec. A že vždy, nech sa bude diať čokoľvek, bude na mňa čakať.
Keď prišiel posledný deň, mohli sme pozdieľať svoje svedectvá. V srdci som počula, že mám ísť povedať o tom, čo som prežila, všetkým a nahlas. Ale nešla som. Prečo? Už od detstva som mala veľkú paniku z vystupovania pred ľuďmi. Vždy predtým moje telo prestalo fungovať. Bolo paralyzované, celé ma bolelo, triaslo ma zvnútra, mala som obrovský strach.
Keď sa iní zdieľali, povedala som si v duchu: Pane, ak chceš, aby som to urobila, urob niečo zreteľne, fyzicky, aby som uverila. Po chvíli som cítila, že moje telo funguje. Prestalo byť paralyzované, ale ja som to odmietala prijať, nahovárala som si, že to nemôže byť pravda.
Po pár dňoch som dala sľub sebe aj Otcovi, že budem oslavovať Jeho meno pri každej príležitosti a budem hovoriť ľuďom o tom, čo Otec pre mňa urobil. Čítala som žalm na svätej omši u nás v kostole. Ešte pred čítaním som si v duchu povedala: Ďakujem ti, Otec, za to, že si milosrdný a dobrý, a toto čítanie venujem dnes tebe. Bola Nedeľa Dobrého pastiera. Moje telo fungovalo, ubezpečil ma, že som jeho dcérka, je so mnou a nikdy ma neopustí, že pred Ním nikam neutečiem.
Už neberiem žiadne lieky na depresie a je mi lepšie. Pozývam vás všetkých, aby ste šli na seminár a sami sa presvedčili, aký dobrý je náš Pán. Dovoľme mu konať a pretvárať naše srdcia, lebo sami to nezvládneme.
Ďakujem Vicki a Robertovi za ich krásnu a oddanú službu. Veľmi si ich oboch vážim. Ďakujem veľmi pekne Robertovi, ktorý ma počas seminára sprevádzal, a veľká vďaka, tá najväčšia, patri môjmu Oteckovi, že ma tam priviedol a stále ma napĺňa, dopĺňa moje srdce svojou dobrotou.
Andrea-Ajka