Odvaha byť zlomený

Premýšľam o tom, aké by to bolo, keby sme si ako kresťania dovolili byť sami pred sebou autentickí a nebáli sa ukazovať aj svoju zlomenosť.

Keď sa ma ľudia pýtajú na moju prácu, rada zažartujem a odpoviem, že čítam knihy a ešte mi za to aj platia 🙂 Vždy čakám, čo mi kolegovia z vydavateľstva pripravia na jazykovú korektúru tentoraz. Keď pred časom dorazila do môjho počítača Ann Voskampová, už mi nebola neznáma, lebo jej kniha Tisíc darov bola pre mňa svojho času čitateľským zážitkom roka. Keď som sa začítala do jej novinky Cestou zlomenosti, môj prvý dojem bol: táto žena je odvážna; má slobodu byť autentická, má odvahu vyniesť na svetlo svoje zápasy a slabosti. Často počúvame svedectvá o tom, ako niekto pred obrátením bojoval s depresiami, závislosťami či inými slabosťami, potom vstúpil do jeho života Ježiš a prišla sloboda a uzdravenie. Všetko sa vyriešilo. Áno, deje sa to aj takto a vďaka Bohu za to. Ale už menej počúvame svedectvá o tom, že ako roky kráčame s Pánom, ešte vždy zvádzame svoje boje a v našom uzdravovaní a oslobodzovaní sme stále na ceste, sme v procese. Potom sa začítate do Anninej knihy a zistíte, že rešpektovaná a oceňovaná autorka kresťanskej literatúry o sebe napíše: „Som tá, čo je odjakživa vnútri otrasená, pozná zlomenosť až do hĺbky kostnej drene a je sama sebou znechutená…“ Môže toto o sebe povedať uznávaná autorka kresťanskej literatúry a zrelá kresťanka? Nemala by mať takéto vnútorné zápasy už dávno za sebou?

Istý môj priateľ často vyučuje na tému odpustenie. Posledné mesiace prežíva vo svojej rodine obrovskú bolesť. Viackrát som už zažila, ako sa postavil pred poslucháčov a povedal: „V tomto momente mu (človeku, ktorý tú bolesť jeho rodine spôsobil, pozn.) ešte nedokážem odpustiť. Keby som ho stretol, nedopadlo by to dobre. Viem, že odpustenie je kľúčom k mojej slobode, a prosím Otca, aby mi s tým pomohol. Ale teraz to ešte jednoducho nedokážem. Verím, že príde deň, keď to s Otcom zvládnem.“ Skláňam sa pred jeho autentickosťou a úprimnosťou. Zrelý kresťan s celoeurópskou službou povie o sebe v prednáške o odpustení, že nedokáže odpustiť. Čo to urobí s ľuďmi, ktorí ho počúvajú? Stotožnia sa s ním. Prestanú sa hanbiť za svoju vlastnú zlomenosť. Zistia, že nie sú stratené prípady, keď ešte stále nevyhrali všetky svoje boje. Atmosféra v miestnosti sa uvoľní a odrazu sú všetci na jednej lodi. Nedelia sa na „uzdravených“ a „zranených“, „víťazov“ a „zlyhávajúcich“, ale všetci sú spolu na ceste a všetci rovnako potrebujú Otca, Spasiteľa a Tešiteľa.

Môj najnovší kamoš z YouTube videí Christopher West – uznávaný učiteľ teológie tela Jána Pavla II. – spomína, že raz mu jeho duchovný vodca povedal: „Christopher, ty si myslíš, že svätec je ten, čo sa už vyrovnal so všetkým svojím hnojom (trochu zjemňujem, lebo v angl. je použité slovo „shit“).Nie, nie. Svätec nie je ten, čo sa už vyrovnal so všetkým svojím hnojom. Svätec je ten, kto všetok svoj hnoj vystavil milosrdenstvu a láske Otca. To je život svätosti. Nie dávať si masky a predstierať, že všetko máme vyriešené, ale odkrývať všetok hnoj v našich srdciach pred milosrdnou láskou Boha. A mať úplnú dôveru, že jeho milosrdenstvo ide omnoho hlbšie ako hnoj v našich srdciach. To je cesta svätosti.“ Úžasné! To je sloboda! „Keď som slabý, vtedy som silný,“ píše Pavol (2 Kor 12, 10).

Premýšľam o tom, aké by to bolo, keby sme si ako kresťania dovolili byť sami pred sebou autentickí a nebáli sa ukazovať aj svoju zlomenosť. Aké by to bolo – a ja prvá sa nad tým potrebujem zamyslieť –, keby sme ľuďom okolo seba dovolili robiť chyby. A to aj kňazom, pastierom, rehoľníkom, lídrom… Keby sme z nich – a tiež zo seba – zložili to bremeno našich očakávaní, že treba byť dokonalý. Akú slobodu by to prinieslo do našich spoločenstiev a vzťahov. Koľko vyhorenia, stresu, zranení, únavy, snahy o výkon – a to aj duchovný – by sme si ušetrili, keby sme sebe aj iným dali slobodu byť slabými.

A tak to robím, ako ma učí kamoš Christopher a kamoška Ann: dovoľujem si byť nedokonalá a svoje slabosti vystavujem milosti plynúcej z Ježišovho kríža a viem, že ňou budú premenené. A uprostred toho chcem seba aj druhých vidieť pohľadom Otca, ktorý nám verí, ráta s nami, zveruje nám zodpovednosti, je hrdý na naše pokroky a je z nás nadšený, lebo sme JEHO.

Eva Petrovičová

Článok prevzatý z kumran.sk.