Jánova identita

Mám veľmi rád apoštola Jána a všetky jeho biblické knihy. Asi ste si všimli, že Ján sám seba v evanjeliu, ktoré napísal, označuje vždy ako učeníka, ktorého Ježiš miloval. Na konci evanjelia, úplne v závere 21. kapitoly, namiesto svojho podpisu, pred tým ako povie: „To je ten učeník, ktorý vydáva svedectvo o týchto veciach a ktorý ich zapísal,“ opisuje sa takto: „Učeník, ktorého Ježiš miloval a ktorý sa pri večeri naklonil k jeho hrudi a opýtal sa: Pane, kto je ten, čo ťa zrádza?“ Tu by som vás rád pozval k tomu, aby ste si uvedomili to, ako Ján vidí sám seba. V čom tkvie jeho identita a čo sú kľúčové veci, od ktorých ju odvodzuje?

Najprv je dôležité si všimnúť, ako sa neopísal. Neopísal sa ako jeden z exkluzívnej partie troch najbližších apoštolov, ktorí videli Ježiša premeneného na Hore Premenenia, ani ako ten, ktorý mal obrovský prorocký zážitok a zjavenie o konci časov (Knihu zjavenia Ján napísal ešte skôr ako evanjelium).

A neopísal sa ani cez službu Pánovi ako pilier Cirkvi a jeden zo zhromaždených vo večeradle na Turíce, ten, ktorý prijal dar prisľúbeného Ducha Svätého v prvej vlne a bol pri tom, keď sa evanjelium začalo šíriť do krajov sveta. A dokonca sa neopísal ani cez svoje utrpenie a prenasledovanie, ktoré prežil na vlastnej koži.

Ján, ktorý v čase, keď píše svoje evanjelium, je už v záverečnej fáze svojho života, múdry a zrelý Boží muž, v závere svojho evanjelia pomenuje tri veci, ktoré sú v jadre toho, kým je a ako sám seba vníma. A verím, že tieto veci vychádzajú z toho, že veľa stál pod Otcovým pohľadom a veľmi dobre porozumel Jeho láske.

Učeník, ktorého Ježiš miloval. Ján Božej láske rozumel z vlastnej skúsenosti. Mal zažité na vlastnej koži, čo to znamená, že ho Ježiš miluje. Bol jediný z apoštolov, ktorý stál pod krížom. A keď čítame jeho evanjelium a listy, je úplne jasné, že on je niekto, kto mal v Cirkvi na starosti robiť „semináre Otcovho srdca“ :).

Učeník, ktorý sa pri večeri naklonil k jeho hrudi. Ján zažíval s Ježišom špeciálnu intimitu. Bol mu tak blízko, že sa mohol nakloniť k jeho hrudi. Pred pár dňami ešte prerazila na povrch jeho slabosť, keď sa snažil vybaviť si najlepšie miesto v nebeskom kráľovstve. Bratia boli z toho na neho aj na Jakuba  namosúrení, ale na Pasche už je blízko pri Ježišovi, na jeho hrudi. Má takú intimitu s ním, že vina a hanba už nie sú pasce, ktoré by ho zablokovali v tom, aby šiel do Ježišovej blízkosti. Vie, že Ježiš sám je liekom na jeho slabosť.

A opýtal sa: „Pane, kto je ten, čo ťa zrádza?“ Ján je ten, ktorému Ježiš zjavuje tajomstvá. Ešte aj Peter, skala a ten, ktorý sa nikdy nebojí tresnúť prvé, čo mu napadne, sa v tejto divnej situácii, keď Ježiš uprostred zvláštnej, emočne silnej, slávnostnej večere začne hovoriť o zradcovi spomedzi bratov, obracia na Jána, aby sa Ježiša opýtal, o kom to hovorí.

Ján má srdce naplnené láskou a dôverou a nebojí sa Ježiša čokoľvek spýtať. A ich srdcia sú tak blízko, že Ježiš mu zjavuje tajomstvá zo svojho srdca.

Všimnite si, že Ježišova láska je prvá, naša odvaha vstúpiť do intimity prichádza po tom, ako jeho láske skutočne uveríme. Ján aj neskôr vo svojom liste píše, že on nás miloval prvý a to je dôvod, prečo my milujeme. (A nielen Boha, ale aj ľudí okolo nás – to je skúška správnosti, či ideme dobre a pravdivo. V Jánovych listoch je takých skúšok správnosti našej lásky viac a je to veľmi praktické.) A v tejto vzájomnej blízkosti potom Ježiš zjavuje veci, čo má v srdci.

Neviem, na čom staviaš svoju identitu a sebahodnotu ty. Na tom, čo je z Jánovho života zachytené v evanjeliách, je zrejmé, že veľmi skoro začal stavať na tom, že je pre Ježiša vzácny a že je ním milovaný. Na tom, že má prístup do jeho blízkosti. Nebál sa a vstupoval do nej. Keď čítaš v Jánovom evanjeliu „učeník, ktorého Ježiš miluje“, predstav si pokojne seba. Pretože toto slovo je pravda o tebe.

Modlím sa, aby sme aj my vedeli poprehadzovať naše priority a spraviť tieto tri veci základom našej identity a nášho úspechu. Potom sa nebudeme bezhlavo hnať za výkonom, zákonom, sebaspravodlivosťou, skĺzavať k sebatrestaniu, prípadne apatii a rezignácii z toho, že aj tak nemáme šancu to všetko dať tak, ako treba, aby si nás konečne niekto všimol a mal nás rád. Keď som Otcom milovaný už teraz v mojej slabosti, dodáva mi to radosť. A v radosti v Pánovi je moja sila, vstupovať viac a viac pod Boží pohľad, do intimity s ním, a to je aj cesta von z hriechu, egoizmu a všetkých možných falošných útech.

Žehnám nám všetkým, nech preladíme svoje myslenie a meriame svoj úspech tak ako apoštol Ján. Nebojme sa ľahnúť si Ježišovi na hruď bez ohľadu na to, čo k tomu vraví svet. Pretože my nepočúvame ducha sveta, ale dostali sme Ducha Svätého. Amen.

Matej Sabo

Článok prevzatý z ver.sk.