Konaj z viery a neprezentuj seba (Premena mysle III)
V predchádzajúcich blogoch sme sa v téme dostali od položenia základov až k predstaveniu dvoch konkrétnych lží sveta, ktorými môžeme ľahko nasiaknuť, ak si nedáme pozor a neobnovujeme sa premenou zmýšľania s pomocou Ducha Svätého a Božieho slova. Dnes chcem pokračovať ďalšími dvomi. Prvá je o ochote konať postavenej na emóciách alebo porozumení, druhá o nesprávnom vyhodnocovaní toho, čo má skutočne hodnotu a zmysel. Než sa do toho pustíme, len pripomeniem zmysel odhaľovania týchto, zväčša nenápadných lží. Je ním Božia vôľa v našich životoch. Ak ju chceme rozoznať a plniť, potrebujeme sa vytrvalo obnovovať premenou zmýšľania, ktoré je aj o tom, že sa zbavujeme postojov a presvedčení, ktoré nám duch tohto sveta nenápadne podsunul, a vylaďujeme kurz našich životov podľa kompasu Ducha Svätého.
Konám, len ak to tak cítim, resp. konám, len ak tomu tak rozumiem (lož 3)
Určite si sa už pri neochote zmeniť nejaký konkrétny postoj alebo správanie stretol s výrokmi: „Ja to takto necítim.“ Alebo: „Vidím to inak.“ Prvý z nich vyjadruje postoj, že nespravím niečo, čo aktuálne nekorešponduje s mojimi emóciami, že nepôjdem proti tomu ako sa aktuálne cítim. Druhý zas presvedčenie, že ak mám niečo racionálne pochopené ináč, resp. tomu zatiaľ nerozumiem, nie som ochotný ísť proti svojmu aktuálnemu porozumeniu. Môžeš sa teraz pýtať, aký je v tom vlastne problém. Problém nastáva, ak ťa tieto postoje zastavia pred niečím, do čoho ťa volá Boh.
Príklad postoja „konám, len ak to tak cítim“: Sme pohádaní s manželkou a ja som na ňu veľmi nahnevaný. Viem síce, že Božie slovo mi vraví, aby slnko nezapadlo nad naším hnevom (jasné pozvanie k zmiereniu v ten istý deň, ako sme sa pohádali), a tiež že ako manžel mám milovať svoju manželku ako Kristus Cirkev, že vydal seba samého za ňu (povedať „odpusť mi“ niekedy môže byť naozaj pocitovo vzdialene podobné umieraniu na kríži, minimálne moje ego odumiera), ale poviem si, že ja to takto necítim, a nezmierim sa. A namiesto toho, aby som vstúpil so svojou manželkou do ešte väčšej hĺbky nášho vzťahu, ktorú mal aj v tejto ťažkej situácii pre nás pripravenú Otec, ktorý všetko použije, aby nám to slúžilo na dobré (Rim 8, 28), položil som z vlastnej vôle tehličku do múru rozdelenia a izolácie medzi nami.
Príklad postoja „konám, len ak tomu tak rozumiem“: Manželke som pri sobáši sľúbil úctu, lásku a vernosť. Keby sa niečo zmenilo, povedal by som jej to, takže nerozumiem, prečo je nespokojná, že jej pravidelne alebo aspoň občas nehovorím, že ju milujem. Toto je úsmevný a mierne za vlasy pritiahnutý príklad, je však udivujúce, koľko kresťanských manželstiev okolo nás nie je ďaleko od tejto situácie. Medzi manželmi často nastane situácia, že jeden partner vyjadruje nejakú potrebu, druhý tejto potrebe nerozumie, prípadne sa mu zdá „nelogická“, a preto ju jednoducho ignoruje.
Skúsim ešte príklad aj z inej oblasti. Existujú témy, o ktorých sa v našom kontexte (som katolík) veľmi veľa v Cirkvi nehovorí a nevyučuje sa o biblickom pohľade na ne. Napr. o peniazoch, konkrétne o desiatkoch a almužnách. Alebo aj prakticky o využívaní času a ďalších zdrojov, ktoré by sa (spolu s peniazmi) dali zhrnúť do množiny biblického pojmu „sila“ (veľmi pekné vysvetlenie nájdeš napr. tu). A keďže vlastne neviem, čo k tejto oblasti hovorí Božie slovo, resp. tomu nerozumiem, tak trochu automaticky preberám pohľad sveta. A pre tento svet je nelogické míňať a „mrhať“ na Boha. Sprav si malú skúšku správnosti: Koľko času tráviš v modlitbe a koľko peňazí dávaš na Božie veci? Ako sú na tom tvoje desiatky a almužny?
Či už determinujú tvoje činy viac emócie alebo rácio/porozumenie, kľúčová je táto otázka: Si v momentoch, keď ťa emócie alebo rozum vedú spraviť jedno, no Boh napr. skrze Písmo niečo úplne iné, ochotný vykročiť a konať na základe viery v Božie prisľúbenie? A aby si mi rozumel, mám na mysli situácie, keď ti Duch Svätý opakovane rôznymi spôsobmi podčiarkuje nejaký princíp z Božieho slova, ktorý ignoruješ, pretože poslúchnuť by znamenalo vykročiť na vodu.
Keď teda ochota konať len na základe emócií alebo porozumenia je klamstvom tohto sveta, čo je biblický motor konania? Je to viera. Konám, pretože verím (uveril som).
Dobre to ilustrujú dva prvé príbehy z Lukášovho evanjelia. Zachariášovi sa zjaví Pánov anjel Gabriel, ktorý mu oznámi, že sa mu narodí syn Ján, a naprorokuje mu o tomto chlapcovi obrovské veci. Z nejakého dôvodu sa Zachariášovi tento Boží plán nezdá logický. Napriek tomu, že sa nachádza v strede najviac nadprirodzenej udalosti vo svojom živote a anjel mu oznamuje okrem iného koniec hanby a spoločenskej stigmy, ktorá sa vznášala nad ním a Annou už mnoho rokov. Nesedia mu prirodzené veci: Alžbeta je neplodná a obaja sú už veľmi starí. Neuverí a pýta si nejaký ďalší dôkaz: „Podľa čoho to poznám?“ Na čo myslel?! Možno ho zradilo to, že sa celý svoj dlhý život spoliehal na racionálne rozhodnutia, a preto v čase svojho navštívenia premeškal šancu konať z viery. Možno bola jeho viera zablokovaná strachom – čítame, že na začiatku zjavenia anjela sa ho zmocnila hrôza. V každom prípade vieme, že nakoniec sa svoju lekciu naučil a druhé jeho vystúpenie na scéne už dopadlo omnoho lepšie. Naproti tomu stojí príbeh tínedžerky Márie, ktorá si od toho istého anjela Gabriela vypočula ešte podivnejšie prisľúbenie. Pri stretnutí nemá strach, len sa diví nad tým, ako ju anjel oslovil. Jej prvá reakcia je zvedavá otázka, ako Boh plánuje vyriešiť prirodzene nemožnú situáciu. A po jeho vysvetlení, po ktorom jej okrem iného musí byť jasné, že povesť o jej počestnosti (tehotenstvo pred manželstvom) a možno aj jej život budú ohrozené ako priamy dôsledok Božieho plánu s jej životom, reaguje s vierou a súhlasí s ním.
V Božom kráľovstve máme mnoho príležitostí, do ktorých najprv vstúpime skrze vieru a následne niečo spoznáme. A aj to skúsenostne, nie racionálnym pochopením. Ilustruje to napr. Pavlova modlitba v Liste Efezanom, kde sa modlí za čitateľov, aby poznali Kristovu lásku, presahujúcu porozumenie (Ef 3, 19). Zachytil si to? V Biblii poznať nerovná sa porozumieť. Božie kráľovstvo je plné zdanlivo paradoxných princípov, ktoré keď chceš žiť, potrebuješ jednoducho uveriť Ježišovi a jeho slovu, nie ich obsiahnuť rozumom. Chceš viac lásky? Začni milovať. Život v plnosti? Začni umierať. Premenu svojich vonkajších okolností? Dovoľ Ježišovi premeniť ťa zvnútra. Túžiš, aby tvoj život navonok niesol viac dobrého ovocia? Buď viac v skrytosti vo svojej modlitebnej komôrke.
Len to, čo je vidno a je ocenené ľuďmi, má skutočne cenu (lož 4)
Myslím, že sa zhodneme na tom, že v dobe Facebooku, Instagramu, Youtube a iných sociálnych sietí sebaprezentácia, vytváranie virtuálneho obrazu o sebe, instantné informovania o svojich úspechoch a zážitkoch naberajú úplne nové grády.
Tiež som si pomerne istý, že ak sa považuješ za Ježišovho učeníka (si veriaci), povedal by si mi, že tejto štvrtej lži neveríš. Poďme si však spraviť takú mini skúšku, či je to naozaj tak. Táto skúška obsahuje dve otázky. Buď k sebe a k Bohu pri odpovediach úprimný:
- Okrem verejného života s Bohom (účasť na bohoslužbách, modlitba v spoločenstve, biblické krúžky, púte, služba v Cirkvi atď.) máš aj nejaký skrytý život v Bohu? Robíš s Bohom a pre neho veci, ktoré nevidí nikto, iba Otec? Ježiš v Mt 6 hovorí napríklad o modlitbe v komôrke za zavretými dverami, o almužne, ktorá je darovaná v tajnosti a bez fanfár, o pôste, o ktorom vieš len ty a Boh…
- Ako sa cítiš keď robíš pre iných alebo pre Boha (služba) niečo, čo nie je (dosť) vidno? Prežívaš zmysluplnosť, radosť a pokoj, alebo si bližšie pocitom nespokojnosti, sebaľútosti, menejcennosti, prípadne týmto výrokom: nech už to je za mnou a trvá to čím kratšie, nech sa už dostanem konečne k niečomu, čo má skutočný dopad a význam, skutočný zmysel…
Vyššie som spomenul Ježišovu reč na vrchu, kde sa v Mt 6 Ježiš venuje zbožnosti, modlitbe, almužne a pôste. Hovorí, že keď sa dejú v skrytosti (t. z. že ich nie je vidno, nie sú spromované a hlavne nie sú praktizované tak, aby boli ocenené inými ľuďmi!), a teda sú motivované láskou k Bohu, majú špeciálnu a veľkú hodnotu. Vyzdvihuje ich, keď hovorí, že nebeský Otec, ktorý vidí v skrytosti (verím, že Ježiš hovoril najmä o skrytosti nášho srdca, do ktorého Otec vidí), sám takéto správanie odmení. Neskôr v Mt 10, 42 dokonca vraví, že ani pohár vody, podaný so správnou vnútornou motiváciou nezostane bez nebeskej odmeny.
Ježiš v Mt 6 ďalej tiež hovorí, že dosť záleží na tom, kde si zhromažďuješ svoj poklad, pretože kde je tvoj poklad, tam bude tvoje srdce. Pričom možnosti sú dve: na zemi alebo v nebi. A tiež vraví, že ak je tvoj poklad v nebi, následok je, že miluješ Boha a lipneš k nemu, a naopak, ak na zemi, nenávidíš Boha alebo ním pohŕdaš. A toto sú vážne následky na to, aby si zistil, čo to vlastne ten poklad je a ako a kde si ho ukladáš. Verím, že tu sme späť pri vnútorných motívoch nášho srdca. Skrytosť spájajúca sa s Otcovou odmenou je ukladaním pokladu v nebi. Snaha o sebaprezentáciu a uznanie pod vplyvom lži, že len to, čo je vidno a je ocenené ľuďmi, má skutočne cenu, je ukladaním pokladu na zemi. Inými slovami, ak aktívne neodmietneš túto lož a nedovolíš Duchu Svätému vykoreniť ju zo svojho srdca, si na ceste, ktorou sa vzďaľuješ Bohu a tvoje srdce nie je napojené na nebo. Verím však, že tento scenár nechceš.
Na druhej strane mne osobne toto dodáva veľkú nádej, že v Božom kráľovstve sú vnútorné pohnútky obrovský ekvalizér. Niekto, kto celý život nepovedal z pódia jedinú prednášku a zvestoval evanjelium maximálne jednému človeku naraz, môže dosiahnuť rovnakú alebo pokojne aj oveľa väčšiu odmenu ako ten, ktorý slúžil vo svetle reflektorov a priviedol k Bohu milióny ľudí. Rozhodujúce bude to, čo sa dialo v skrytosti môjho a tvojho srdca: Šlo mi o uznanie, alebo som konal z lásky k Bohu? Túžil som po svojej, alebo po Božej sláve? A nejde len o tie veci v skrytosti, ktoré z lásky k Bohu spravíš, ale aj o tie, ktoré nespravíš, prípadne nepovieš. Keď si zvolíš skončiť s frflaním, sťažovaním sa, kritikou a ohováraním a namiesto toho radšej budeš mlčať, prípadne pochváliš, povzbudíš a budeš žehnať. Keď sa nebudeš tvrdohlavo držať svojho hnevu a horkosti, ale dáš priestor odpusteniu. Alebo si vypočuješ niekoho, kto ti je nesympatický, namiesto toho, aby si sa mu vyhol. A dalo by sa pokračovať…
Takto mnohé mamičky, zvukári, upratovačky, deti, šoféri, detskí služobníci, príhovorcovia a kostolníčky budú Bohu bližšie ako mnohí iní rečníci a kazatelia na veľkých kresťanských konferenciách, hudobníci, poradcovia, dospeláci, lídri, pastieri, proroci a organisti.