Danka

Nebeskému Otcovi

(napísané pred seminárom v túžbe spoznať Otca)

Túžim zažívať moju každodennosť s Tebou,
nech moje srdce zmäkne pod Tvojou premenou.
Nech sa začnem viac na Teba podobať,
viac seba blížnym vedieť darovať.
Rozmýšľam nad nekonečnosťou Tvojej Lásky,
že Ty veľký Stvoriteľ ma chceš pohladiť ako Otec malému dievčatku vlásky.
Že si tu pre mňa a máš na mňa čas,
že ho chceš tráviť so mnou a zastaviť môj plač.
Že Ty čakáš, až ja Ti dvere otvorím,
že s úsmevom na mňa hľadíš, keď Ti čokoľvek hovorím.
Že chápeš, aj keď mi myseľ pri modlitbe inam ubieha,
tak neskutočne úžasná je Tvoja neha.
Že sa ma dotýkaš, uzdravuješ, čo je zranené,
že jemne odhaľuješ a nachádzaš, čo je stratené.
Že navraciaš identitu svojej milovanej dcére,
ktorá už nechce byť inde, iba pri Tebe.
Sedieť Ti na kolenách, oprieť sa o Tvoju hruď,
objať Ťa, a len tlkot Tvojho srdca môcť počuť.
Uprieť pohľad do Tvojich očí ako holubica,
vedieť, že som Tvoja jediná, nielen jedna z tisíca.
Podať Ti ruku s dôverou, kamkoľvek ma povedieš,
keď sa aj potknem a padnem, v náručí si ma ponesieš.
Tak vstúp do môjho srdca, otváram Ti ho dokorán,
pretváraj ma celú, ako Hrnčiar svoje dielo na kruhu, zo všetkých strán.

Princezná

(napísané na seminári, báseň odznela na konci počas svedectiev)

Som milovanou dcérou Kráľa, to už viem.
Ako sa v mojej každodennosti ako Princezná správať smiem?
Ráno vstať a prvé si povedať – som Otcova a On je môj,
pošepkať mu – kráčaj vpredu, vedľa mňa, aj za mnou, prosím, stoj!
Za pravicu ma neustále drží,
s Ním každá Jeho dcéra všetko trápenie vydrží.
Mať na pamäti svoju identitu
a vedieť, v Kom mám mať hodnotu.
Nepovyšovať sa, ani nekráčať zhrbene, ponížene, so smutnou tvárou,
ale s úsmevom, s hrdosťou, vediac, Kým som milovaná,  a so vztýčenou hlavou.
Ani sa nestrachovať, čo si iní myslia o mne,
veď som v Kráľovom náručí, v noci i vo dne.
Jeho názor je to jediné, čo je podstatné,
On je môj Hrnčiar, môj Stvoriteľ, čo stvoril aj všetko ostatné.
Ja a ty sme Jeho dielo, každá ako jediný vzácny originál, do ktorého vložil svojho Ducha,
tak nech sa láska k Nemu ako k Ockovi v nás dcérach rozdúcha.
Čaká na každú, až si otvorí dvere do jeho paláca,
kde je pripravená hostina, nádherné šaty a sám Otec zve nás do tanca.
Tak neváhaj, použi kľúč, ktorý ti odovzdal,
nestoj pred dverami, never Zlému a nečakaj na to, čo ti Ocko už dávno dal.
Byť slobodná a radostná v Ňom – to  žiada od nás,

pozná ťa po mene, má zrátaný na hlave každý tvoj vlas.
Nebojme sa otvoriť a rozbehnúť k Nemu,
zakúsiť tú nekonečnú Otcovskú lásku a nehu…

Danka