Janka
Seminár sa konal v Rodinkove v malebnej prírode, kam pri prechádzke duša sama zalieta k Bohu. Na seminári sa zúčastnili aj manželia s deťmi. O deti sa počas vyučovaní úžasne starala detská služba – dievčatá.
Pri izbe, kde som bola ubytovaná, boli dve kreslá, a keď som raz vchádzala do izby, sedel tam chlapec s malou sestričkou a rozprávali sa. Pozdravili sme sa a prihovorila som sa im. Hneď nato vyšiel z ich izby otec. Bol to taký prirodzený starostlivý moment – skontrolovať deti, s kým sa rozprávajú a či sú v poriadku. Vtedy dievčatko s veľkou hrdosťou zahlásilo: „Toto je môj ocko!“ Úplne ma to dostalo. Povedala som jej, že to povedala krásne, a ona na to s takou detskou jednoduchosťou povedala: „Ďakujem.“ Úplne prirodzene. Takto sa správajú deti vo vzťahu k otcovi.
Ja som, žiaľ, tieto slová s hrdosťou v hlase nikdy vo vzťahu k svojmu otcovi nevyslovila, práve naopak. Zaprela som, že nejakého otca mám (rodičia boli rozvedení a otec o mňa záujem nejavil, ani sme sa nestretávali, iba raz za rok na chvíľu). V podstate som otca nemala – bol taký chýbajúci otec. Na seminári sme však mohli spoznať lepšie Boha ako milujúceho Otca, jeho láskavé a nežné srdce. A teraz s hrdosťou Božieho dieťaťa môžem aj ja povedať slová malého dievčatka na chodbe: „Tak toto je môj Ocko!“ Je dobrý, starostlivý, bezpečný, nevtieravý – ponecháva slobodu, má jedinečný prístup ku každému človeku a slovami nie je možné vyjadriť to, ako veľmi nás miluje.
Janka
