Katarína

V deň, keď som mala odísť na seminár Otcovo srdce, mi doktorka potvrdila, že trojročná dcérka má zápal močových ciest. Veľmi ma to rozrušilo  ̶  nevedela som si celkom predstaviť, ako to manžel  sám doma zvládne šesť dní so štyrmi deťmi a teraz bude mať k tomu najmladšiu aj chorú… Zostala som prvý deň doma, aby som mala istotu, že dcérka nabehne na lieky. Po prebdenej noci kvôli plaču chorého dieťaťa mi padol kameň zo srdca, keď som si odšoférovala 2,5 hodiny na seminár a moju rodinu som vložila do Božích rúk, aby som mohla čo najviac načerpať pre seba. 

Téma z podobenstva o márnotratnom synovi (alebo lepšie o milosrdnom otcovi) ma rýchlo vtiahla. Hneď brnkla na moju citlivú tému nízkej sebahodnoty. Našla som sa v staršom bratovi, ako stále pracujem na poli – stále tvrdo hľadám svoju hodnotu všetkými možnými spôsobmi. A pri tom sa zas a znovu pristihnem pri porovnávaní, posudzovaní druhých, závidení lepších vlastností a schopností… a vzápätí veľmi prísne a nemilosrdne odsudzujem seba samu, že som v tom zase zlyhala a pracujem „na poli“ ešte tvrdšie. A do toho mi Boh Otec hovorí: „Dcéra moja, veď všetko, čo ja mám, je tvoje!“ (Lk 15, 31).  Nemusím toľko pracovať… stačí prísť k Otcovi…

Už dávnejšie som bola usvedčená, že sa veľmi tlačím do toho, aby som bola ako niektorí ľudia v mojom okolí – s bezstarostnou povahou, s ľahkosťou vykonávajúca svoje povinnosti, dominantná – v zmysle pozitívne ovplyvňujúca druhých, ľahko nadväzujúca vzťahy. Tak ťažko bolo prijať to, že nikdy taká nebudem, lebo mám inú povahu. Že nikdy nebudem slnečnica, ktorá sa sebavedomo vypína do výšky a druhí ju môžu vidieť už z diaľky. Začala som sa učiť prijímať to, že som len malá fialka učupená niekde v tráve, a ak ma chce niekto vidieť, tak sa musí ku mne skloniť. Áno, s mojou povahou som síce nenápadná, ale môžem predsa svojmu blízkemu okoliu prinášať krásnu vôňu… A Boh mi moje myšlienky potvrdil aj tým, že nám na jar pred bráničkou do domu medzi zámkovou dlažbou vyrástla drobučká fialka. Nikdy predtým tam nebola! Už som vedela, že Boh ma chce ako fialku, preto ma tak stvoril a má vo mne zaľúbenie. Nemusím chcieť byť iná!

Na seminári Otcovo srdce som sa však videla ako fialka, ktorú zhora schoval lopúch a zospodu ju začala obrastať burina. Rozmýšľala som, odkiaľ sa berú tie moje temné myšlienky, ktoré ma tak často prenasledujú, a neznesiteľne zničujúce emócie, s ktorými si neviem dať rady a som pri nich taká bezmocná… Pochopila som to pri modlitbe odpúšťania…

Napísala som list, komu všetkému odpúšťam. Nebol siahodlhý, ale bol pre mňa veľmi hlboký. Boli to veci, ktoré sa mi bolestne odkrývali za posledný rok, a ja som veľmi pociťovala následky všetkých zranení z detstva, ktoré ma takmer doviedli k úzkostnej  poruche a depresiám. Keď som ho mala prečítať pri modlitbe s modlitebníkom, mala som hrču v krku a neskutočne ma rozbolela hlava. Myslela som, že nedokážem zase prejsť cez tú bolesť. Ale zacítila som nežnú prítomnosť láskavého Otca a vedomie, že som v bezpečí, a preto sa môžu zo mňa vydrať všetky tie potlačené a rokmi udupané emócie. A konečne som mala milosť to zo seba všetko vyplakať! Až som bola prekvapená, aký srdcervúci plač… (ale bola som vďačná za každú jednu slzu, lebo to boli slzy oslobodenia)… a aká fyzická slabosť a vyčerpanosť na mňa spadla… Videla som sa ako dobitý pocestný (presne tak som sa aj cítila), ktorého si milosrdný Samaritán nevládneho vyložil na svoje dobytča a staral sa oň v hostinci. A nakoniec povedal, že za všetko zaplatí (Lk 10, 34-35). A ja som vnímala slová od nebeského Otca: „Za všetko už bolo zaplatené! Za všetko! Za všetky tvoje rany, ktoré treba ošetriť… Už bolo zaplatené Ježišovou krvou na kríži!“

Keď na druhý deň bola modlila za prenatálne obdobie, pocítila som veľkú úzkosť a samotu v tej časti, keď sme sa modlili za čas, keď som sa mala narodiť. Tá samota a pocit prázdnoty sa ešte viac prehĺbil v prvých mesiacoch môjho života. Nemala som vytvorenú bezpečnú vzťahovú väzbu s mamkou. Keď som mala tri mesiace, rodičia už čakali môjho brata. A potom ďalšie, ďalšie a ďalšie dieťatko… boli sme piati za šesť rokov. Dnes moju mamku veľmi obdivujem! A viem, že akokoľvek by chcela, nebolo v jej silách dať mi toľko lásky a pozornosti, koľko by som s mojou citlivou povahou bola potrebovala… Zvlášť pri mojej dominantnej sestre… Na mne bola všetka zodpovednosť za mladších súrodencov – viac, ako som bola ako dieťa schopná uniesť. Viedlo ma to od útleho detstva k falošným útechám (k silnej závislosti od masturbácie), k schovávaniu sa, k pretvárke pred ľuďmi a pokrytectvu pred Bohom (nevyznávala som svoj najväčší hriech a chodila som na sv. prijímanie), k stále väčšej izolovanosti, k strachu z ľudí aj z Boha, fantazírovaniu o mojom svete, neschopnosti vytvárať zdravé vzťahy, k pocitom odmietnutia, hanby, sebaodsudzovania a neskutočnej samoty… A na základe toho som nebola schopná vidieť svoju hodnotu… Pri modlitbe ma prenikol silný smútok z toho, že som nemala zdravé detstvo. Cítila som ťažobu, prázdnotu, bolesť…  A predsa som začula slová: „Ja som tam vtedy bol s tebou!“ To mi stačilo na to, aby sa pohľad na moje detstvo rozjasnil! Vtedy ako dieťa som to nebola schopná cítiť – o to viac mi to dal nebeský Otec precítiť teraz. Bol pri mne… za všetko zaplatil… všetko, čo má On, je moje…  Zrazu som zazrela svoju hodnotu. Perlu, ktorú som nedávno videla pošliapanú v blate, si Boh Otec vzal do svojich láskavých rúk, privinul na svoje srdce ako najväčší poklad a jemne ju očisťoval…

Boli odkryté klamstvá, ktorým som v hĺbke srdca verila a ani som o tom nevedela… a skryté pravidlá, podľa ktorých som roky žila a nevedela som sa z nich vymaniť: „Keď nastanú problémy, musím utekať preč – najlepšie je skrývať sa!“ a „Všetko musím zvládnuť sama, nikoho si nemôžem pustiť bližšie k sebe!“  Ale odvtedy mi v srdci rezonuje: „Nemusím utekať pred problémami a skrývať sa, lebo mám nevyčísliteľnú hodnotu!“ a „Môžem poprosiť druhých o pomoc (niekedy stačí len tichá prítomnosť) a nebyť  v tom všetkom taká osamelá!“ Viem, že na to treba viac času a budem sa to učiť po krôčikoch, ale dôležité je, že ten zacyklený mechanizmus v mojej hlave bol prestrihnutý a začal sa pomaly odmotávať.

Bolo to pre mňa neuveriteľné, ale odchádzala som domov ako slnečnica! Nie tá, ktorá sa hrdo týči ponad všetky ostatné kvety a je ju už z diaľky vidieť, ale tá, ktorá sa pokorne otáča za slnkom. To je to najdôležitejšie, čo má byť na mne viditeľné! Že mám svoju tvár otočenú k Slnku a nechávam sa Ním preniknúť… Vtedy môžem nachádzať svoju hodnotu a čerpať z Jeho láskavého pohľadu na mňa! A keď sa zotmie a moja tvár sa skloní k zemi, budem vo viere stáť a túžobne očakávať prvý lúč Slnka – Božej milosti, aby som sa hneď otočila k Nemu a celý deň otáčala za Ním svoju tvár.

Katarína