Michaela

Len krátko z minulosti: Zhruba od svojich 16 rokov poznám Otca. Dal sa mi poznať – v jednom okamihu – v čase, keď som ešte bola zarytá ateistka a presvedčená, že pochádzame z opice☺. V tom čase som bola na dne. Bez chuti do života, bez zmyslu, s pocitom, že nikto na svete ma nemá rád (po smrti môjho biologického otca) a že je vlastne úplne jedno, či na tomto svete som alebo nie som. Smrť sa mi zdala celkom reálnym riešením. V okamihu, keď som spoznala, že BOH JE, všetko sa zmenilo. Táto mohutná Láska zmenila všetko, neriešila zlé veci, ktoré som v živote stihla porobiť, iba ma zaplavovala a všetko vo mne aj okolo mňa „získalo farby“. Potom nasledovali krásne roky služby, ktoré sa však stávali čoraz ťažšie, až som prišla do celkom slušného vyhorenia a posledné asi tri roky som bola naozaj v dosť veľkej búrke, temnote a akoby som necítila nič z prvotnej lásky Otca. Toto je veľmi zostručnený sumár približne 30 rokov☺.

Postupne však Otec posielal rôzne malé „záblesky“, keď dával o sebe vedieť. Išla som na seminár Otcovo srdce  a bol to návrat k „prvotnej láske“, takže som zatúžila už z nej nevyjsť a hneď som sa prihlásila na pokračovanie – Intimitu s Otcom.

A teraz z Intimity s Otcom: Prišla som v stave nie veľkého pokoja, lebo som v hlave stále riešila jeden vzťah, resp. či do toho vzťahu mám ísť alebo nie. Takže keď som bola v kaplnke, nech som začala čímkoľvek, vždy som skončila pri riešení „mám-nemám?”.

Prednášky a program seminára však postupovali a s tým aj malé „aktivitky“. Pri cvičení imaginácie o bohato prestretom stole som tento stôl ozaj videla – veľký, drevený, v starobylej sieni, naplnený všetkým možným, a vedela som, že si môžem vziať čokoľvek a jesť. V bežnom živote mám dosť prísnu diétu, takže musím veľmi dávať pozor na to, čo zjem. V tom obraze som veru mala chuť na všetko, bola som veľmi hladná a dychtivá po tých daroch a hlavne po krásnom veľkom šťavnatom hrozne (ktoré takmer vôbec nejedávam). A zrazu – bol to len taký záblesk – bol pri mne Ježiš; jeho prítomnosť bola veľmi blízka a veľmi intenzívna a intímna. Veľmi ma povzbudzoval, nech si len beriem, a tak som mu nesmelo hovorila, čo všetko by som si rada dala. On nato: „Áno, vezmi si.“ Bol naradostený, že mi tak chutí a chcem tie dobroty. Potom nás Vicki povzbudila, aby sme Ježiša o niečo poprosili, a tak som opatrne poprosila, či by ma už nechcel uzdraviť z mojej choroby, aby som už mohla normálne jesť. Tu sa však moja imaginácia skončila. Počas prestávky som išla do kaplnky, kde som potrebovala “dotiahnuť“, o čom to vlastne bolo. Úprimne, bola som dosť prekvapená z toho môjho „hladu“ a Ježišovho nadšeného povzbudzovania – naozaj som nečakala, že toto „uvidím“☺. V kaplnke mi prišli na myseľ tieto slová: „Môžeš si to dovoliť… Boh sa teší z tvojich túžob… môžeš sa ponúkať.“ Ešte som však presne nerozumela, čoho sa to týka, čo si to vlastne „môžem dovoliť“.

Prednášky pokračovali a Robert hovoril typoch ľudí, ktorí sa vo vzťahoch správajú buď ako obete, alebo ako kontrolujúci. V duchu som si vravela, že ako obeť som sa správala dosť dlhú etapu svojho života (po otcovej smrti v ranom veku) a sem-tam aj ako kontrolujúca. Potom spomenul tretí typ: „záchranárov“ a vedela som, že toto som teraz ja – Miška-záchranárka! Cez prednášku som pochopila aj princíp: keďže sa cítim zle vo svojej identite, lebo verím tomu, že napr. nie som dosť dobrá, nie dosť milovaná atď., preto idem zachraňovať iných, aby som sa cítila lepšie a „užitočne“. A s hrôzou som si uvedomila, že je to aj moja profesia (pomáhajúca)! A včuľ, čo s tým?!

Tak som šla na rozhovor a modlitbu a dostala som sa k Jenny, lebo u nej sa uvoľnilo miesto. Myslela som si, že to „premodlíme“, odovzdáme a bude. Ale Jenny sa začala pýtať, pokojne a s láskou – na detstvo, otca, mamu, súrodencov… Keď sme hovorili o mame, znovu som si uvedomila, že ja si ju vlastne do otcovej smrti ani nepamätám, nemám s ňou žiadnu ranú spomienku, stále len otec (a bol to silný vzťah, Bohu vďaka, otec ma mal veľmi rád a videl ma ako svoju princeznú). Vždy na všetkých modlitbách som riešila len otca, jeho smrť a tiež aj vzťah s nevlastným otcom, príp. inými mužmi. Ale mamu som „neriešila“ nikdy. A potom Jenny preskúmavala ten čas, keď sa mi narodila nevlastná sestra (mala som vtedy asi 13 rokov) a ja som videla moju mamu, ako sa o ňu stará. A tam sa spustili slzy a vedela som, že „to je trefa“, bolo mi to ľúto. Veru som sa netešila, keď sa moja sestra mala narodiť. Postupne som sa dostala do roly, že som sa musela veľa starať o túto sestru. Uvedomila som si tiež, že po smrti otca som sa dosť starala aj o moju mamu – nie fyzicky, ale emocionálne – zachraňovala som ju a dodnes to robím. Ja som tá, ktorá je psychickou a emocionálnou oporou pre mamu, jednoducho – zachraňujem. Ako modlitba pokračovala, vnímala som, že mne ako tomu malému dievčaťu sa po smrti otca nedostalo veľa skutočnej lásky – v podstate sa nikto nestaral o naplnenie mojich potrieb (emočných), práve naopak – vyžadovalo/očakávalo sa to odo mňa. Bola som to dobré, poslušné, zodpovedné dievča a vždy som sa správala „rozumne“. Keď sa Jenny modlila, bola som v náručí nebeského Otca, kde som mohla len tak byť, pritúlená k jeho srdcu, milovaná a nič sa odo mňa neočakávalo. Mohla som „len“ prijímať jeho lásku, brať si „zadarmo“ z jeho nekonečnej lásky, dobroty a starostlivosti. V jeho náručí sa nemusím o nič snažiť, usilovať sa získať si jeho lásku tým, že budem dobrá, robiť dobré veci, slúžiť iným. Miluje ma nekonečne len preto, že som jeho jedinečná dcéra, ktorú od večnosti  chcel.

Potom sa Jenny ešte modlila, aby Pán „zapečatil“, že už nemusím slúžiť. Že môžem pomáhať iným, ale slobodne a z lásky. Modlila sa, aby som vedela veľmi jasne rozpoznať, kedy prekračujem tieto hranice a stáva sa zo mňa „nedobrovoľný sluha“ – tak som si to nazvala  – a pritom som a mám byť Ježišova priateľka. A netrvalo ani 24 hodín a prišla takáto skúsenosť☺. Bola som nervózna a „vytočená“ z jednej osoby, ktorá sústavne vyžadovala moju starostlivosť a pozornosť, že keď som sa šla do kaplnky upokojiť, pochopila som, že toto je presne to! Hranice! Ja tú osobu NEMUSÍM zachraňovať. Necítim sa dobre, nerobí mi to dobre… ja nie som spasiteľ tej osoby – aj keď na mňa „tlačí“, aby som jej dala „radu“, čo má alebo nemá v svojom ťažkom rozpoložení urobiť.

Postupne sa mi to skladá ako puzzle. Čo sa týka toho vzťahu, ktorý som na začiatku v hlave stále riešila – mám úplnú slobodu. Môžem doňho ísť, ale nie byť záchranárka toho muža (čo som predtým robila). A čo sa týka celkove mojej profesie i služby, môžem si dovoliť „len“ byť milovaná Otcova dcérka, načerpávať jeho lásku, chválu a starostlivosť. To bolo to z obrazu o stole s dobrotami – Ježiš je veľmi blízko mňa, so mnou a bude ma stále povzbudzovať, aby som prichádzala k Otcovi, spočívala na jeho srdci a brala si zadarmo plným priehrštím všetku jeho dobrotu a lásku. A pozýva ma:

„Poďte, kupujte a jedzte… zadarmo mlieko a víno bez platenia…” (Iz 55,1)

„Hľa, ja privádzam k nej pokoj ako rieku… budete sať, v náručí vás budú nosiť a na kolenách vás budú láskať, ako keď niekoho potešuje matka, tak vás ja budem potešovať…“ (Iz 66, 12-13)

P. S.: Na seminári mi veľmi chutilo – reálne jedlo☺, mohla som jesť do sýtosti a cítila som sa veľmi dobre, aj som zabudla, že mám nejaké črevné ťažkosti. Vďaka!

Michaela