Mary

Na seminári Otcovo srdce som sa zúčastnila minulý rok. Dostala som sa naň dosť zvláštnym spôsobom – na poslednú chvíľu, na jediné voľné miesto, ktoré niekto iný narýchlo odriekol. Pravdupovediac, mnoho som si od toho nesľubovala. Aj v mojom pracovnom živote chodím často na semináre a workshopy, no niektoré ma začnú poriadne rýchlo nudiť, a tak sa len mrvím a čakám, kedy môžem nenápadne zmiznúť. Tento mal trvať pre mňa nekonečných takmer 5 dní, čo by som za iných okolností absolútne nezvládla.

Keď som bola ešte malým dievčatkom, zomrela mi milovaná maminka. Otec sa oženil, ale, žiaľ, nikto zo zúčastnených na to nebol pripravený. Nová „mama“ ma neprijala, nemala ma rada, čo mi patrične a často dávala najavo. Nebola som pre ňu v ničom dobrá. Nech som sa akokoľvek snažila čosi urobiť, upratať, vždy sa našla vec, ktorá bola dôvodom na výčitky a tresty. Veľmi som sa jej bála. Môj otec ma neprijal, pôvodne chcel mať syna. Mala som aj menší zdravotný hendikep – chorobu zdedenú po ňom, ktorá mi obmedzovala výber školy i neskoršieho povolania. Otec mi neustále vyhadzoval na oči, ako zo mňa nič nebude, nech sa pozriem na seba, ako vyzerám, a pod. Veľmi ma ponižoval a svoje problémy, ktoré nevedel riešiť, prenášal na mňa. Nemal sa ma kto zastať. V škole sa mi posmievali deti i niektorí učitelia. Toto všetko vyústilo do situácie, keď som ako tínedžerka trikrát stála v okne a chcela som z neho vyskočiť. Inokedy ma zas zachránili spolužiačky, keď som si išla podrezať žily. Cítila som sa neskutočne opustená, nehodná ani žiť na tejto zemi, nemilovaná… Pri pomyslení na samovraždu mi akýsi hlas vždy hovoril: „Urob to, urob to…!“

Keďže napriek tomu všetkému mi Boh dal rozumu viac než dosť, stala som sa nesmierne ambicióznou. Všetko som podriadila tomu, aby som bola všade prvá, najlepšia, najmúdrejšia. Veľmi zle som znášala akékoľvek prehry. Bolo to strašné, dlhé a zlé obdobie, v ktorom som takto žila. Trpela som vážnymi depresiami a zhoršujúcou sa dedičnou chorobou. Napriek tom som otca v hĺbke duše milovala a nechápala som, prečo ma tak zraňuje.

Na tomto seminári som sa dozvedela, že stav neodpustenia nie je aktom spravodlivosti, otec jednoducho nechce mať so mnou žiadny vzťah a ja to musím skrátka akceptovať. Na podiv sa mi túto skutočnosť podarilo prijať. Po toľkých rokoch… Veľmi som plakala, ale uľavilo sa mi a prijala som pravdu, že som prehrala boj o srdce svojho otca. Seminár plynul – a ja som ostala. Udiali sa mi mnohé zvláštne veci. Uvidela som vnútorným zrakom svojho otca a počula som seba, ako sa s ním lúčim a žehnám mu. Vôbec som tomu nerozumela. Videla som vo vnútri ešte aj iné, iba pre mňa určené obrazy, ktoré evidentne neboli výplodmi mojej fantázie a mali pre mňa obrovský význam. Ten som pochopila až neskôr. Na konci seminára som sa cítila veľmi šťastná. A ľahká. Keď som vyšla na ulicu, odrazu som fyzicky pocítila, že niečo, čo neviem pomenovať, ale bolo to živé, odo mňa odišlo. Nejaká entita. Nemám na to slovný výraz. Iba som cítila neskutočnú úľavu, že je to preč… A pochopila som absolútne najdôležitejšiu vec: Boj o môjho otca som neprehrala, ja som ho vlastne vyhrala! Pretože teraz mám najúžasnejšieho Otca na svete, je to môj Tatko Zlatko J. A nemusím mu dokazovať svoje úžasné schopnosti ani zásluhy, ani výhry, ani drinu. Nemusím mu dokazovať vôbec nič! Pretože som jednoducho jeho dcérou. Aj s chybami a hendikepmi, aj s mojou niekedy šibnutou povahou a blbými kotrmelcami. Aj s infantilnou láskou, ktorú som mala nasporenú za takmer celý život a nikto o ňu nejavil záujem. Celú ju venujem iba jemu. On sa o mňa stará do absolútne najmenších detailov, a to i takých, ktoré nestoja za zmienku ani len pozemskému otcovi – nieto ešte Všemohúcemu Bohu… Ale asi ho baví, keď ma vidí, ako poskakujem od radosti, keď mi niečo pekné pošle alebo mi niečo vybaví. Lebo aj ja mám protekciu – môj Otec zariadi všetko!

A ja mu za to – cez Ježiša – z celého srdca nesmierne ďakujem. Som znova tým malým dievčatkom a znova si užívam vzťah s milovaným Tatkom, akoby úplne od začiatku.

„Vynahradím vám roky, ktoré vyžrala kobylka…“ (Joel 2, 25)

Mary

P.S.: Ježiš, vďaka. Pochopila som, ČO všetko si pre nás urobil…