Close

10. mája 2016

Martin

Keď som mal 7 rokov, moji rodičia sa rozviedli. Kým ešte boli spolu, bál som sa otca pre jeho nevyspytateľnú povahu – vedel sa rýchlo nahnevať, niekedy ma trestal pre hlúposti, a aj keď sme sa hrali, vedel byť dosť drsný. Občas chodil domov opitý a spomínam si, ako sme ho raz ráno našli spať na chodbe a museli sme ho potichu prekračovať, aby sme sa dostali z bytu a mohli ísť do školy a do práce. Pri jednej hádke som videl, ako otec sotil mamu do dverí. Keď mi povedali, že sa rozvádzajú, bral som to pozitívne, pretože som to pokladal za lepšiu možnosť ako neustále hádky.

Spočiatku otec vravel, že o mňa bude bojovať na súde, a aj sa súdili, no neskôr sa stávalo, že v pridelený víkend po mňa neprišiel. Vravel, že zabudol, že bol s kamarátmi a nesledoval čas, alebo mal iné povinnosti a chcel si to vynahradiť ďalší víkend. Čakával som ho vo vestibule a niekedy som sa až po hodine čakania dozvedel, že vôbec nepríde.

Raz si ma chcel zobrať na víkend, ktorý som mal byť s mamou, a povedal som mu, že s ním nepôjdem. Nahneval sa a od tej chvíle sme sa vídavali ešte menej, až sa nakoniec odmlčal na približne tri roky. Neozýval sa na moje narodeniny, na Vianoce, nevedel som, kde je a ako sa má. Bolo to, akoby som ho ani nemal, a pomaly som si aj hovoril, že je vlastne jedno, či otca mám, alebo nie, lebo sa o mňa aj tak nezaujíma. Myslel som si, že mi je tak lepšie a že ma rozvod a jeho neprítomnosť veľmi neovplyvnili.

V puberte som začal písať texty o tom, ako ma otec opustil, čo všetko spravil a ako ho za to neznášam. Bol som nepríjemný na svojich spolužiakov a spolužiačky, vedel som, ako ich slovne zraniť. Triedna učiteľka mi v osobnom rozhovore povedala, že sa ma niektoré spolužiačky boja. Našiel som si frajerku a po veľmi krátkom čase sme začali žiť v nečistote. Bál som sa Božieho trestu za svoje hriechy.

Keď som mal 15 rokov, zažil som mocný dotyk Ježišovej lásky. Začal som s ním prežívať osobný vzťah a snažil som sa žiť dobrý kresťanský život. Neskôr som chodieval na modlitby chvál, kde som spoznával Ducha Svätého. No Boh Otec mi bol stále veľmi vzdialený.

Po obrátení ma sprevádzal rehoľník, ktorý mi vysvetľoval, v čom všetkom a ako veľmi ma ovplyvnila otcova neprítomnosť a to, čo som s ním zažil. To, že som zraňoval svoje okolie, že som bol plný hnevu, môj zápas o čistotu, pocit, že som nehodný toho, aby si ma Boh všimol, presvedčenie, že je vzdialený, prísny, trestajúci, to všetko bol výsledok môjho zranenia zo vzťahu s otcom.

Pozval ma do modlitby odpustenia. Niečo som otcovi odpúšťal, no cítil som, že to zďaleka nie je všetko. Neskôr som začal chodiť do kresťanského spoločenstva, v ktorom sa znova často spomínal Boh Otec. Jedna kamarátka hovorila o tom, ako jej Boh na seminári Otcovo srdce (Father´s Heart) zmenil život, a po čase sme sa s kamarátmi odhodlali tam ísť.

Tento päťdňový seminár je zameraný na Boha Otca a jeho bezpodmienečnú lásku. Hoci som po nej veľmi túžil, bál som sa otvárať staré veci zo vzťahu s mojím otcom. Jednou z aktivít bolo napísanie listu človeku, ktorý nás zranil, a odpúšťanie tomu človeku. Prežíval som vnútorný rozpor, nechcel som otcovi odpúšťať, a tak som napísal list, ktorý bol plný výčitiek. Na koniec som napísal: „Ani veľmi neverím, že sa zmeníš, ale odpúšťam ti.“ Keď som list prečítal vedúcemu seminára, povedal mi, že to nie je list odpustenia, ale výčitiek. Spýtal sa ma, ako môžem čakať od otca, že splní moje predstavy, keď mu dávam pocítiť len to, že zlyhal. A nakoniec to dorazil tým, že sa ma spýtal, či rátam aj s možnosťou, že môj otec sa nezmení a ja budem musieť žiť naďalej v neodpustení. To ma naozaj nahnevalo, lebo po tých všetkých milých kresťanských slovách som čakal, že to pôjde hladko. Nechcel som odpustiť otcovi, hneval som sa, necítil som sa na to, bál som sa toho. No na druhý deň som zo zvláštnej milosti dostal silu ten list napísať. Tentoraz to bol naozaj list odpustenia.

Počas písania listu mi Duch Svätý pripomenul situáciu, keď som otca náhodne stretol v meste. Pýtal sa ma, ako sa mám, no ja som sa na neho pozeral ako na odpad a po chladných odpovediach som ho tam nechal stáť samého. Prenikla ma veľká ľútosť. Uvedomil som si, že jeho otec zomrel, keď bol malý, a kým žil, bol námorník a doma bol veľmi málo. Môj otec nezažíval otcovu blízkosť a nemal sa od koho naučiť, ako byť dobrým otcom. Uvedomil som si, že darčeky a návštevy kín či McDonaldu neboli podplácania, ale že takýmto spôsobom prijímal môj otec lásku od svojho otca, keď sa vrátil z mora, a tak ju dával aj mne. Spoznal som, že hoci urobil mnoho chýb a vo viacerých oblastiach ma zranil, snažil sa aspoň tak, ako vedel, a že nielen on nebol dobrým otcom, ale ani ja som nebol dobrým synom.

Boh Otec mi dal spoznať, že je naozaj mojím Otcom a že ma miluje, a tým sa radikálne zmenil môj pohľad na svet. Už pre mňa nie je vzdialený, neosobný, trestajúci, večne nespokojný. Spoznávam, ako veľmi ma ľúbi a stará sa o mňa, len tak, z lásky.

List, ktorý som na seminári napísal, som svojmu otcovi neprečítal, ale poprosil som ho o odpustenie za to, že som sa k nemu tak hnusne zachoval a že som mu ublížil. On sám mi povedal, že aj ja mu mám čo odpúšťať. Vonkajšie okolnosti sa nezmenili, s otcom sa stretávam pomerne málo, ale zmenilo sa moje vnútro. Spoznal som, že Otec je naozaj môj Otec, a vďaka tomu, že som odpustil svojmu pozemskému otcovi, ma minulosť s ním už nezraňuje. Učím sa ho mať rád takého, aký je, aj s jeho chybami, a mohol som vidieť, ako moja iniciatíva premieňa aj jeho srdce. Celé je to proces, nedeje sa to zo dňa na deň, no mám nádej a radosť z toho, čo ešte Otec pre mňa chystá. Lebo on je naozaj dobrý.

Martin