Anka

Na začiatku seminára som Bohu hovorila, aby robil, čo On chce, len nech neodídem s pocitom, že som mu niečo nedovolila alebo že som niečo zastavila pre ohľady na druhých ľudí.

Prvý deň ráno, keď som si doma čítala liturgické čítanie z Ezechiela, kde bolo napísané: „Vylejem na vás čistú vodu a budete očistení od všetkých modiel,“ som si vravela, že ako ma môže očistiť, keď na mňa niekto vyleje vodu ako pri oblievačke.

Keď som vošla do haly, kde sa konal seminár, kamarátka ma objala a povedala mi, že si myslí, že Boh ma chce prečisťovať tak, ako sa čistí špongia, keď je špinavá. Dáš ju pod vodu, žmýkaš a preplachuješ znovu a znovu, až kým je celkom vypláchnutá. No a počas modlitby chvál mi to do seba zapadlo. Veď Boh mi práve vysvetlil, ako ma chce očistiť zvnútra. Aký plán má so mnou na tento čas.

Vedela som, že tento čas bude o mojej mame a o odpúšťaní jej. Dlho som nosila v srdci pocit krivdy za to, čo všetko som od svojej mamy čakala, čo mi patrilo a nedostala som, vrátane objatí, súcitu, jej hrdosti na mňa, útechy v ťažkostiach.

A aj keď som vedela, že už to od nej ani nedostanem, lebo má vyše osemdesiat rokov, neodchádzalo to z môjho vnútra. Pri modlitbe s modlitebníkom po napísaní listu odpustenia som to celé vyplakala. A počas tej modlitby som dostala veľmi veľa útechy do svojho vnútra.

V ďalšom kroku, keď Vicki prosila o odpustenie zástupne za naše mamy, som prežila veľký uzdravujúci nárek. Ďakujem modlitebníkom, že v tom boli súcitne a trpezlivo so mnou. A znovu som opakovala, že zo srdca všetko svojej mame odpúšťam. Diera v mojom srdci sa začala akoby zaceľovať. Prázdnota bola preč.

Pri aktivite, keď sme mali dovoliť Ježišovi, aby všetky naše „hadičky“ napojené na falošné útechy prepojil na seba samého, som v predstave videla, ako to naozaj urobil: prepojil všetky hadičky na seba a všetka útecha začala prúdiť do môjho srdca od Neho cez akoby obrovský most, ktorý žiaril dúhovými farbami. Teraz vnímam, že sa veci v mojom živote zmenili. Neprejedám sa sladkosťami ako dovtedy a pominul pocit neustáleho vnútorného hladu, výčitiek, sebazhadzovania, stresu z jedla a strachu z toho, že nebudem mať jedlo, keď príde hlad. Ale jedna hadička mi vtedy v tom obraze ostala trčať z chrbta, akoby z ľadviny, nebola napojená na nič, čomu som vôbec nerozumela. Obraz sa takto skončil.

Pri ďalšej aktivite som vnímala, ako ma Ježiš objal a dal svojou rukou preč z chrbta tú hadičku. Spojilo sa mi to s vnútorným uzdravením jednej starej, pre mňa veľmi traumatizujúcej udalosti, keď som bola malá a môj najstarší brat ma naháňal nahnevaný, lebo som ho neposlúchla. Ja som pred ním utekala a chcela som sa schovať v dome, ale netrafila som kľúč do zámku a od strachu som sa pred vchodovými dverami nášho domu pocikala. On ma tam dostihol a zbil. Aj jemu som v liste odpustenia vyjadrila, že mu odpúšťam. Zároveň mi tento obraz Boh akoby prepojil s tým, čo hovoril Robert: „Nik nebol na vine, ale ja som v tom momente zažil oddelenie od rodičov.“

Vnímala som, že mám aj ja poprosiť o odpustenie, a to svoju dcéru za to, že sme sa presťahovali, keď mala päť rokov. Dovtedy sa v noci ani cez deň nepocikávala, ale posledné dva roky, odkedy sme  v novom byte, sa jej to stávalo často. O odpustenie som ju teda poprosila hneď v ten deň, keď som prišla domov. Tiekli jej slzy, lebo dovtedy sme jej len vysvetľovali, aké je to skvelé, že má v novom byte svoju izbu iba pre seba. Ona to však vnímala tak, že prišla o našu bezprostrednú blízkosť, lebo dovtedy mala posteľ vedľa našej a bola v našej posteli vždy, keď chcela. A nahlas ľutovala, že už nie sme v starom menšom byte. Odpustila mi/nám a odvtedy sa jej už nestalo, že by sa v noci pocikala.

Myslela som, že je to o nej, ale viete, čo sa ešte stalo? Boh uzdravil aj moje cikanie. Roky, vlastne stále, čo si pamätám, som s tým mala problém. Vždy som potrebovala ísť na toaletu viac ako všetci ostatní okolo mňa. Myslela som si, že je to pozostatok častých zápalov močových ciest, ktoré som mala ako malá a liečila som sa antibiotikami. Ani mi nenapadlo, že by to mohlo byť inak, a brala som to ako svoju súčasť. Musím povedať, že sa to rokmi zhoršovalo a už som rozmýšľala, že navštívim urológa, aby mi pomohol. Nenapadlo mi prosiť Boha o uzdravenie z tohto. Ale On to urobil, lebo je dobrý. Len tak, z lásky. Je v tomto toľko Jeho lásky, pozornosti, nehy a ohľadu na mňa! Vnímam cez to, aká som pre Neho dôležitá.

Kvalita môjho života sa naozaj veľmi zlepšila. Už nežijem v strese, kam pôjdem na toaletu. Chápete to? Normálne dôjdem domov bez toho, aby som išla so zapletenými nohami a s pocitom stresu a neraz aj trápnosti. Urobila som si aj záťažový test: pred dlhou cestou peši domov som sa poriadne napila a dokázala som v pokoji prísť domov. Ani som nevedela, aký je to pocit, keď to ľudia majú takto normálne.

Boh je dobrý! Nech je zvelebený!

Veľmi ďakujem za vašu službu a za všetko, čo dávate. Boh sa k tomu priznáva a robí zázraky cez vás. Nech vás štedro zahrnie vo všetkom, čo potrebujete. A nech vám dá viac, ako sa odvažujete prosiť.

Anka