Close

7. decembra 2019

Jednoduchá svätosť

Stretávam sa s tým, že mnohí kresťania sa prestanú hýbať, prestanú duchovne rásť, zastavia sa, keď zistia, že už si to vyžaduje určitú náročnosť, alebo sa uspokoja s niečím, čo už zažili, a prestanú hľadať viac.

Uspokojenie sa s niečím (nejakým stavom, skúsenosťou alebo úrovňou) – to považujem za najväčšiu tragédiu. Mnoho ľudí zažije Boží dotyk, Božiu lásku, možno aj obrátenie vo svojom živote. Začnú spoznávať Boha, počúvať o tom, aký je Boh dobrý, aký dobrý plán má pre ich život, že sú Boží synovia a Božie dcéry… a tu niekde sa to aj skončí. A modlitba takéhoto človeka potom vyzerá asi takto: „Drahý Pane, ukáž mi ešte viac, ako ma miluješ, daj mi zažiť ešte viac tvojej lásky, ukáž mi ešte viac, aký si ku mne dobrý.“

Ak je toto celý náš duchovný život, tak sme to podľa mňa tak celkom nepochopili. Ježišov kríž, jeho smrť a zmŕtvychvstanie je pre nás viac ako len vykúpenie z hriechov a nový život v slobode. Je to viac ako len život v Božej blízkosti, v jeho prítomnosti, a dokonca viac ako to, že si nás adoptoval za svoje deti a vďaka tomu sme dedičmi jeho kráľovstva. Lenže toto všetko znie až tak dobre, že mnohí sa zastavia práve tu, uspokoja sa.

Čo ak je tu však ešte niečo oveľa lepšie? Niečo oveľa väčšie? Je tu poslanie. Poslanie ísť a reprezentovať Boha v tomto svete. Ísť a priniesť Ježiša Krista tomuto svetu. Nielen priniesť správu o ňom, nielen hovoriť o ňom, ale niesť ho, niesť  jeho samého.

Sme povolaní k niečomu viac. Som presvedčený, že je tu niečo viac ako iba obyčajný kresťanský život, obyčajná modlitba, obyčajné chvály, obyčajná služba, obyčajné ohlasovanie. Celým srdcom verím, že je tu ešte iná úroveň plnosti života s Bohom.

Peter nás vyzýva vo svojom liste: … aby sme boli svätí vo všetkom svojom počínaní, ako je Svätý ten, ktorý nás povolal (1Pt 1, 15). Je tu povolanie k svätosti – žiť život svätosti, žiť svätý život, žiť svätosť. Žiť svätosť znamená žiť život hodný Kristovho evanjelia (Flp 1, 27). Pred nejakým časom som bol v Ríme. Navštívil som tam rôzne miesta, počúval o životoch mnohých svätých. A keď som počúval o tom, ako žili a aký život žili, tak už som zrazu pochopil, prečo sú svätí. Oni žili svätý život, radikálny a zároveň jednoduchý. Ja verím, že toto je povolanie a poslanie pre každého z nás. Žiť svätý život.

Nehovorím o svätosti, ktorá je náročná, akási nedosiahnuteľná, či iba pre niektorých ľudí. Zamýšľam sa nad tým, že čo ak je to až príliš jednoduché? Žiť svätý život budeme do takej miery, do akej sa necháme naplniť a premeniť Kristom.

Kľúč je presne v tom – nechať sa naplniť Kristom, aby on žil v nás a cez nás. Potom to už nebude ťažké. Potom už pre nás láska a svätosť nebudú bremenom. Už sa nebudeme musieť snažiť robiť veci z vlastných síl, pretože on bude žiť v nás a cez nás. Budeme mať jeho silu, jeho moc, jeho odvahu, jeho lásku. Potom už nebudeme musieť milovať z vlastných síl, pretože on bude milovať cez nás. Už nebudeme musieť slúžiť z vlastných síl, motivovať sa a presviedčať, pretože on bude v nás a dá nám silu.

Nechať sa ním naplniť. Nechať ho žiť v nás a cez nás. To je svätosť. Veď to Boh pôsobí vo vás, že aj chcete, aj konáte, čo sa jemu páči (Flp 2, 13). Je to opäť iba o každodennom stretnutí s Ježišom Kristom. So živým, skutočným, nádherným Kristom. Ak je toto všetko, ak nám sám Ježiš dáva poslanie ísť a niesť jeho samého – prečo by sme to chceli robiť z vlastných síl, z vlastných skúseností a zdrojov, ak on sám nás chce naplniť, naplniť sebou samým. Neuspokojme sa, prosím, len s niečím, ak vieme, že je tu viac. Nová hĺbka, nová skúsenosť s ním, s jeho láskou a mocou. Neuspokojme sa s ničím menej, ako je on sám.

Dominik Gabriel

Článok prevzatý z ver.sk.