Žurnál pútnika na Svätojakubskej ceste do Santiaga s „oOtcom“

Vyberám sa na 240-kilometrovú pešiu púť z Porta do Santiaga de Compostela so svojím „oOtcom“. Zámerne píšem „oOtcom“ s dvoma „oO“, pretože to prvé malé „o“ patrí môjmu pozemskému ocinovi, s ktorým som sa rozhodla putovať, a to veľké „O“ patrí môjmu nebeskému Otcovi, ku ktorému si v tomto čase túžim nájsť cestu.

Prvý deň: 1.10.2019  

Porto – Barcelos (Portugalsko)

Dnes mám v nohách 35 km, čím som prelomila zostávajúcu métu 200 km :o). Bolesť je primeraná dĺžke, príroda nádherná, mestá krásne, slnko horúce, tieň príjemný, strava pútnická, kostolíky roztomilé, všade samé nádherné kachličkové mozaiky a obrazy, kooopec ciest s kamennou dlažbou a siaaahodlhé polia kukurice, občas vinič či cuketa… Ľudia veeeľmi srdeční a ochotní, pútnici zhovorčiví… Zaspávam unavene nadšená z eufórie celého dňa a v očakávaní tých ďalších.

Druhý deň: 2.10.2019

Barcelos – Ponte de Lima (Portugalsko)

Dnes opäť 35 km s až 830-metrovým prevýšením značne oslabilo môj členok, keďže dlažba ciest je dosť nestabilná na chôdzu. Poslednú tretinu cesty mi batoh nesie ocino.

Uvedomujem si, že bez neho by som to dnes nedala. Zdá sa, že moja púť mi vrastá viac „pod kožu“, ako som očakávala – pretože členok na nohe rapídne puchne. Uvidíme, čo dá zajtrajšok. No dnes už nedám ani zmrzlinu v meste. Vykladám nohy a relaxujem.

V spomienke na dnešný deň vediem v „pocestných stratách“ nad svojím ocinom 2:0. Dnes mi vietor zobral tričko, ktoré som si sušila na batohu, a niekde pri studničke som zabudla svoju šiltovku. Ak to takto pôjde ďalej, batožinu si nechtiac odľahčím raz-dva :o) Tiež som si oprášila angličtinu s jednou Portugalkou, ktorá požičala mojej krivkajúcej nôžke paličku. Slnko páli, vetrík veje a vo viniciach nám dnes padli strapce hrozna veľmi osviežujúco. Na ubytovaní sme chytili poradové číslo 35 z kapacity 60, teda sa považujem za polovičnú pútnickú kapacitu. V jednej izbe nás dnes bude spať aspoň 25 :o). Zajtra máme v pláne s ocinom kratšiu trasu, tak si azda ďalšiu cieľovú destináciu vychutnám o niečo viac. Čo má v pláne Otec, to uvidím zajtra…

Tretí deň: 3.10.2019

Ponte de Lima – Valenca (Portugalsko)

Po tom, ako som za tmy vyprevadila svojho ocina na cestu, si poplačem, uvedomiac si, že dnes nebudem môcť spolu s ním putovať (pre bolesť členka). Avšak zostávam s Otcom, ktorý sa mi v plači ihneď prihovára v liturgickom čítaní dnešného dňa: „Utíšte sa, lebo tento deň je svätý, nebuďte smutní.“ A tak toto slovo od Otca prijímam a využívam možnosť po prvýkrát sa nechať viezť mladým portugalským ošetrovateľom na nemocničnom taxíku (tak som nazvala vozík, čo mi ponúkol ako odvoz na vyšetrenie). Vychutnávam si dvojhodinový croissant a džús v kaviarničke s názvom Morská panna z Lima (názov tunajšej rieky) s vreckom ľadu na členku a užívam si aj scenériu posledných kilometrov Portugalska z vyhliadkového autobusu. Veď Otec nazval tento deň svätým a ja to tak cítim tiež.

Zajtra vstupujeme do Španielska. Pútnici cestou zbierajú pečiatky do kredenciálov = zápisníkov, aby mohli využívať lacné pútnické ubytovne. Mňa moje nemocničné pečiatky oprávňujú používať autobus :o) Minimálne dva dni, kým opuch členka ustúpi. Mám aj anjela a vie po portugalsky. Je ním kamarátka zo včera Carla, ktorá si pre otlaky tiež netrúfla na cestu, a tak  dnes cestujeme spolu. Popravde, nasledujem vlastne jej sandále, v ktorých kvôli prevzdušneniu svojich otlakov dnes putuje do Venecie, kde aj mňa ocino už tri hodiny čaká po 37 km jeho šliapania. Ľudia, môj ocino je jednoducho borec!

Dnes sme posledný deň v Portugalsku, preto sa pred jeho záverom patrí zastaviť po suveníry. V mojom prípade: ortézu na členok a gélové leukoplasty na päty. Ale nie je to také dramatické, ako to vyzerá z toho, čo píšem. Veď dnešný deň bol skutočné svätý a môj Otec je veľmi dobrý.

Štvrtý deň: 4.10.2019

Valenca (Portugalsko) – Rondondela (Španielsko)

Dnes som sa zobudila s citátom v mysli: „Láska nad zákon,“ a tak som napriek včerajšiemu „zákonu“ doktora nechodiť prijala túžbu vyraziť aspoň na časť trasy. Môjho ocina som vyprevadila ešte za tmy, teda zostávam opäť iba s Otcom. Prechádzam cez nádherné mestečká Valencie a Tui. Musím povedať, že mi neskutočne učarovali. Trochu sa ocitám v klamlivom časovom tlaku (kvôli prípoju na vlak), takže tade, krivkajúc a tlmiac tlak v členku, doslova utekám. Vďaka Bohu, v prvom obchode predávajú turistické paličky, tak mi je hneď jasné, že dnes budeme putovať štyria: Ja, moja Palička i Ľavička a Otec. Na máloktoré miesta sa chcem vrátiť, ale tieto ma akoby volajú späť. A tak sa pýtam (alebo Otec sa ma spýtal?), či sa chcem naozaj vracať na tie miesta – miesta bolesti. A mne v tom momente prebieha mysľou smútok z ochudobnenia, ak by som nespoznala všetku túto krásu aj na miestach bolesti. Ľudia, otlak prebolí a stojí za to nezastavovať, ale kráčať, aj keď ideme údolím! Nie všetky dni sú také plné, niektoré sú proste všednejšie. Potrebujeme prejsť aj týmito miestami a spoznať ich prínos do nášho života.

Piaty deň: 5.10.2019

Redondela – Pontevedra (Španielsko)

Môj ocino vyštartoval ešte za súmraku spolu s ostanými pútnikmi, tak som ho len vyzbrojila svojím tabletom, aby sa mi nestratil a vedel ma informovať, kde sa nachádza.

Ja sa so svojím Otcom vyberám na čiastočnú púť až s východom slnka. Som zvedavá, čo to dnes opäť bude za dobrodružstvo. Z odbočky camina (chodníka) k vlaku zostupujem na most vydláždený malými okruhliakmi. Je nádherný bohatosťou prírodnej mozaiky drobných skál, ktoré si získali moju pozornosť. Skala pre mňa kedysi znamenala tvrdosť, no dnes pre Otca znamená vernosť a pevnosť. Moje meno je Petra = Skala… a ja, toto si uvedomiac, ostávam mlčky stáť a vnímať Otcovu vďačnosť voči mne za moju vernosť i pevnosť, ktorú na mne vidí. Čakajúc na staničnej lavičke, som vďačná, že som sa ráno nedala zastrašiť a zastaviť bolesťou a strachom, ale som vykročila. Toto je to, čo aj v bolestivých úsekoch života potrebujem nachádzať.

Na vlak čakám dve hodiny, kým zistím, že som ho zmeškala pre posun v časovom pásme krajiny. V  tom momente na peróne si uvedomujem, že som opäť o hodinu zostarla a ďalší vlak mi ide o osem hodín. Kombináciou iných spojov získavam však bonusovú autobusovú prehliadku krásnej a luxusnej destinácie Vigo. Do cieľového mesta vystupujem desať minúť pred príchodom stopercentného pútnika – ocina. Ľudia, vo vzduchu cítim svoje prvé vyhraté pivo!

Šiesty deň: 6.10.2019

Pontevedra – Caldas de Reis (Španielsko)

Dnes som konečne opäť pútnik spolu s ocinom, vďaka jeho tolerancii s mojím tempom a odľahčenému batohu. S pomocou Paličky a Ľavičky idem svojím vlastným štýlom chôdze na 25 km a pozorujem štýly ostatných pútnikov. Pán, ktorý podľa vzhľadu vyzerá, že má od r. 1920 trvalý pobyt v Himalájach, kráča veľmi rozvážne a pomaly, zatiaľ čo Japonka cupitá ako v rade na pumpe. Tri staršie dámy majú štýl krásnej elegancie, dravosť španielskych cyklistov ma vymršťuje z chodníka… Jedni majú paličky, iní kolenné bandáže, ďalší leukoplasty, niektorí klepkajú pre šťastie po každom kilometrovníku, ďalší krivkajú s batohmi, väčšina v pohode… sme nedokonalí, ale všetci putujeme rovnakým smerom – Santiago. Pre každého tento názov znamená niečo iné. Na úsmev a súcit tu nikto nie je skúpy. Na celom tomto sa mi najviac páči, že cyklista vám spraví fotku bez toho, aby vás presviedčal, že ste mali ísť na bicykli, traktorista rád zastaví, keď si všimne, že ste zišli zo značky, hostinský sadne do svojho auta a trieli za hosťom pred nami, ktorý si u neho zabudol šiltovku, v reštauráciách mi bez prirážky podávajú ľad do vrecka na môj členok a iní pohotovo ponúkajú svoje elastické obväzy. Keď si niekto sadne na kameň, ihneď sa ho s veľkým úsmevom pýtajú, či je OK. Niektorí vyštartovali skôr, iní neskôr. Môj Otec toto celé tu nazýva chodiacim ekumenizmom. Každý má svoj štýl, tempo a spôsob, ale smer a cieľ máme jednotný. Dnes svoju izbičku budem zdieľať s mojimi štyridsiatimi novými kamarátmi, pretože máme rovnaký cieľ, aj keď sme rôzni. Priatelia, ďakujem vám, že ste presne takí, akí ste; zvládate toľko, koľko zvládate, a spoločne prekonávame útrapy a vzájomne sa povzbudzujeme, pretože smer a cieľ máme spoločný = za NÍM, za naším Otcom.

Siedmy deň: 7.10.2019

Caldas de Reis – Padrón (Španielsko)

Dnes sa na mne splnilo slovo: „Pán dáva svojim miláčikom spánok,“ pretože ma nezobudilo ani dvadsať baliacich sa a šuchotajúcich kamarátov, ktorí opustili moje izbisko skôr, ako som sa ja zobudila. Nuž, únava si asi vyžiadala svoj daň.

Nadránom sa mi však sníval sen, v ktorom som bola hosťom na svadbe svojich priateľov a ako slobodná som to tam celé nejako ťažko prežívala. Tak som aj bola rada, že zvyšní dvadsiati kamaráti pretrhli môj spánok. A keďže Otec mi má vždy k môjmu prežívaniu čo povedať, otváram si dnešné liturgické slovo, v ktorom stojí: „A Pán mi povedal: ,Napíš videnie, vry ho do tabúľ, aby sa to ľahko čítalo. Lebo videnie ešte čaká na svoj čas, ale sa náhli k splneniu, nesklame. Ak sa aj oddiali, čakaj naň, lebo určite príde a nebude meškať!‘“ Nemám konkrétny úmysel tejto púte, jednoducho si tu vychutnávam okolie, ľudí, čas s oOtcom a všetko, čo to prináša… No Otec mi týmto snom i slovom akoby pripomenul aj túto oblasť môjho života: „Lebo videnie ešte čaká na svoj čas, ale sa náhli k splneniu, nesklame. Ak sa aj oddiali, čakaj naň, lebo určite príde a nebude meškať!“ A tak si hovorím: OK, staň sa!
Dnes sa nejdem hnať za tými pútnickými ranostajmi, ale nechám si postupne vrývať do svojho srdca dnešný deň a to, čo v ňom príde, pretože nič nezmeškám, ak sa aj niečo oddiali, kým ja budem čakať.

Raňajky po pol hodine od zobudenia sa nám zdali zavčasu, preto sme si povedali, že si ich kúpime v ďalšej dedine. Opomenuli sme trochu detail, že tá je vzdialená 8 km, teda 2,5 hodiny. Zvládla som to len vďaka poslednej hŕstke sušených jabĺčok od kamarátky zo spoločenstva (ktorá mi ich na púť venovala) a pár orieškom, ktoré mi zostali… fakt, že kríza.  

Stromy v údolí, ktorým sme prechádzali, boli nádherne ovinuté brečtanmi; tie bez brečtanu sa lúpali z kože. Ja sa cítim podobne. Vtedy mi Otec hovorí: Spoločenstvo, spoločenstvo, spoločenstvo. Potrebujeme niekoho vždy; zvlášť, keď nevládzeme kráčať alebo sa nám minuli zásoby, keď si derieme vlastnú kožu, aby v nás oni pomohli udržať vlhkosť (ako brečtan ovinutý okolo stromu)… a spoločenstvo potrebuje nás. Priatelia, ste mi vzácni!

Ôsmy deň: 8.10.2019

Padrón – Santiago (Španielsko)

Môj ocino si väčšinu dnešného dňa pospevuje a ja vnímam, že aj Otec spieva v mojom srdci chválu za tento taký vzácny čas putovania. V ovzduší cítim vzájomnú hrdosť Otca, ocina i mňa, čo mi dodáva silu udržať rovnováhu a tempo.

Pred katedrálou nás čaká moja kamarátka, ktorá tiež putovala so svojím ocinom, no vyštartovali o týždeň skôr. Dnešný večer je večerom svedectva – spoločného zdieľania zážitkov, ktoré sme osobitne i spolu prežili. Poviem vám, zdieľaním sa veci na jednej strane vzájomne umocňujú, na druhej strane odľahčujú. Je to veľké bohatstvom, ktoré medzi sebou máme. Takto totiž funguje celé Camino. Každý večer sa na ubytovniach stretajú ľudia a spoločne spievajú, zdieľajú sa, rozprávajú či hostia.

Som si istá, že gravitácia mojej postele bude dnes podstatne silnejšia.

Nohy mám ako z olova, no takto isto cítim aj svoju vôľu – spevnenú, zmocnenú a posilnenú každým jedným krokom uplynulých dní, ktorým som tu mohla čeliť na ceste s oOtcom.

Odporúčam to vyskúšať :o)

Buon Camino, priatelia!

Petra Jurčáková