Stela

Vyrastala som v tradičnej katolíckej rodine na dedine. V období tesne po puberte nastal zlom a postupne – aj keď som vo vnútri cítila, že to, čo sa deje nie je dobré – som prestala chodiť na svätú spoveď, na sväté prijímanie a nakoniec aj do kostola. Stále som sa modlievala, hlavne keď prišli ťažkosti – či už v osobnom živote, alebo pri štúdiách. Sústreďovala som sa na výkon, ale ani dobré známky a pochvaly ma nevedeli dlhodobo naplniť. Stále som chcela viac a niečo mi veľmi chýbalo; a zároveň ma hnevalo, že som nevedela prísť na to, čo to vlastne je. Z celého obdobia dospievania si pamätám iba pocity hanby, menejcennosti a nelásky. Moji rodičia si pravdepodobne mysleli, že to boli klasické tínedžerské výkriky do tmy typu „nikto ma nemá rád“. Za celé tie roky a ani počas dospelého života sa mi nepodarilo identifikovať, kde je pôvod mojich ťažkostí. Najhoršie dni boli štvrtky, jasne si pamätám, že vo štvrtok večer som stále plakávala.

Po vysokej škole som stále viac a viac upadala do smútku a depresie. Hľadala som cestu, ale nikde som ju nenachádzala. Približne v tomto čase, vo chvíli môjho kompletného ateizmu a experimentov s východnými náboženskými smermi, som sa stretla s mojím (vtedy som to ešte nevedela) mužom. Teraz to viem, že to nebolo náhodné stretnutie, a viem, že aj keď človek nie je v „top“ stave, Otec vie dávať krásne dary. V tomto čase, približne dva mesiace po začiatku nášho vzťahu, som otehotnela s naším synom. 

Ja som sa však aj napriek radosti z nášho syna Samuela cítila ešte horšie. Moje na výkon orientované myslenie nevedelo prijať trojročné sedenie doma. Ešte viac som sa začala podceňovať a trpela som silnými falošnými výčitkami svedomia, za všetko som vo svojej hlave obviňovala seba, za všetko zlé, neustále dookola som riešila, komu som čo povedala a kto si o mne čo myslí.

Čiastočný prelom prišiel asi tri roky nato, keď som z čistého zúfalstva konečne išla na generálnu spoveď. Uľavilo sa mi, dokázala som nastúpiť do práce, aj keď, samozrejme, moje nastavenie srdca sa ešte nezmenilo a prišlo obdobie úzkostí a neustálych porovnávaní sa s ostatnými kolegami.

Za posledný rok sa tieto prejavy ešte zhoršovali, často som mala myšlienky na smrť. V tých najväčších úzkostiach sme boli pozvaní na jeden kresťanský ples a otvorili sa nám dvere do jedného kresťanského spoločenstva (môj muž už veľmi dávno chcel spoločenstvo a ja zase ples☺). Takto sme sa cez svedectvo našich kamarátov dostali na seminár Otcovo srdce.

Stále som však bojovala proti myšlienke ísť na seminár, aj keď ma to istým spôsobom lákalo, no prichádzali myšlienky plné hnevu a strachu. Už sa mi párkrát v živote stalo, že som dostala isté varovanie alebo len obraz niečoho cez sny (väčšinou, keď hrozilo nebezpečenstvo mojim najbližším, tak som ich mala šancu varovať a modliť sa za dané situácie dopredu). Tri dni pred začiatkom seminára sa mi prisnilo, ako veľký medveď trhá pred našimi očami nášho syna a ja sa len prizerám. Stále som nad snom rozmýšľala, ale nedával mi zmysel. O to viac som bola prekvapená, keď som vo svojom rozvinutom hneve sedela na prvej prednáške na seminári a prednášajúci začal hovoriť o našich vnútorných medveďoch (v kontexte nevyriešených zranení/krívd). Vtedy som pochopila, že som na správnom mieste☺

V prvé dni som toho veľa pochopila. Myslela som si, že po modlitbách som pekne poodpúšťala všetkým, a tak som si celkom spokojne sedela v deň, keď bola modlitba za prenatálne obdobie. Dotklo sa ma svedectvo našej modlitebníčky, v ktorom hovorila, ako nebola prijatá ako dievčatko, lebo jej rodičia chceli mať chlapca.

Začalo sa mi to v mysli celé spájať – ako som sa necítila nikdy dosť dobrá, ako som mala problém s autoritami, ako som sa hanbila pri vystupovaní (aj pri chodení na sväté prijímanie), ako som sa umelo snažila roky potláčať svoje povahové črty, zapáčiť sa každému, ako som sa snažila navonok vyzerať veľmi v pohode (ako chlapci) a, samozrejme, sa mi to nedarilo. 

Pri modlitbe za prenatálne obdobie som sa od prvého momentu dusila, nevedela som vnímať, že sa vyvíjam. Počas modlitby som videla, ako Ježiš zo mňa doslova dvíha horu. Keď sa v modlitbe pokračovalo, v predstave som sa videla v rukách nebeského Otca ako semienko, zakorenená do jeho rúk, ako rastiem a kvitnem v krásnu žltú kvetinu. Vo chvíli, keď sme sa modlili za narodenie, modlitebníčka mala obraz, ako sú pri mne Boh, Ježiš a Panna Mária, ktorá má na plášti moju kvetinu. Prežila som obrovskú radosť, precítila som, ako sa zo mňa Ocko teší, že som to ja a presne takú ma chcel mať. Že ma v skutočnosti vidí krásnu, cennú a dôstojnú. Po skončení, bez toho, aby tá modlitebníčka poznala môj príbeh, mi povedala, že Otec chce, aby som prijala dôstojnosť ženy, ale aj matky (ona nevedela, že som matka) a aby som chápala, akú má zo mňa radosť a ako si ma veľmi cení. 

Zdá sa mi to také nádherné! Už neberiem svoje materstvo a ženskosť ako hendikep, ale ako výhodu, a určite nie ako náhodu. A stalo sa to všetko vo štvrtok☺

Stela