Ivana

Na Otcovo srdce ma pozvala priateľka, ktorá tam už bola a veľmi ma povzbudzovala, aby som neváhala a využila túto príležitosť. Prihlásila som sa, no čím bližšie bol termín seminára, tým viac som mala pocit, že naň nie je správny čas, pretože som sa vnútorne vôbec necítila na to, aby som sa na 5 dní „odstrihla“ od zvyčajných povinností. O dva týždne ma čakal farský detský tábor, ktorého prípravy boli v tom čase vo finále, a ja (jeden z hlavných organizátorov) som mala obavu o to, ako si poradia naši mladí animátori pri príprave bezo mňa, navyše som sa snažila postíhať všetko, čo bolo treba vybaviť v práci, a už vôbec nehovorím o tom, že doma bola dosť napätá situácia. Aby toho nebolo málo, v deň začiatku seminára som ochorela, fyzicky som sa cítila dosť zle a na prednášky sa mi absolútne nechcelo ísť.

Prvá prednáška bola naplánovaná na piatkový večer. Hoci som medzi zúčastnenými videla aj zopár známych tvárí, nechcelo sa mi púšťať sa do debát, takže som ten večer prežila v akejsi izolovanosti. Na začiatku druhého dňa som sa cítila oveľa horšie a v obave z toho, aby mi nebolo ešte horšie, bolo mojou prioritou chrániť sa pred klímou, ktorá sa neúprosne snažila vychladiť malú presklenú miestnosť, v ktorej nás bolo dosť veľa. Mysľou som bola stále v práci, jednou nohou v tábore a druhou doma. Po prvom prednáškovom okne nás čakala dvojhodinová obedná pauza. Po obede sa všetci kamsi rozpŕchli a ja som zrazu ostala sama bez možnosti tiež niekam odbehnúť a bez kohokoľvek, koho by som poznala. Hlavou mi stále behali výčitky, prečo som neprišla na aute alebo sa s niekým nedohodla na stretnutí, alebo prečo som si aspoň nevzala so sebou svoj pracovný laptop. Skúsila som čas vyplniť telefonátmi, no takmer nikto mi v sobotu poobede nebral. Napokon som na pohovke nachvíľku privrela oči a zaspala som. Keď som sa zobudila, pocity osamelosti a premárneného času boli stále so mnou. Našťastie sa pomaličky začali schádzať ostatní účastníci a blížil sa začiatok poobedného prednáškového okna. Ako som tak čakala, pristavila sa pri mne pani, ktorú som z videnia poznala, no nikdy sme sa spolu nezhovárali. Jej priateľskosť a záujem o mňa (musela som vyzerať asi tak, ako som sa cítila) ma povzbudili k tomu, aby som sa jej zverila s mojimi pocitmi osamelosti. Dala sa so mnou do rozhovoru, ktorý trval dosť dlho a „zaťal“ do živého. Nebeský Otec ním začal lámať putá hriechu a mojich zranení. Od tej chvíle som si začala uvedomovať, že načasovanie (dátum i časový rozvrh jednotlivých dní) tohto seminára nie je zlé, práve naopak, nadľudsky dokonalé – čo bolo dôkazom, že tento čas si pre mňa vysníval Boh. Pochopila som, že Otec nemal inú možnosť, iba všetko zariadiť tak, aby som spomalila tempo, stíšila sa a strávila čas sama so sebou a so svojimi myšlienkami. Ak by to bol nechal v mojej réžii, skončila by som na nejakom stretnutí s mobilom na uchu, poznámkovým blokom a perom vo vrecku, počítačom na kolenách a moje duchovné vnímanie by bolo znovu kdesi v úzadí a zo seminára by som možno odchádzala s pocitom, že ma nič z toho, čo som počula, neoslovilo…

Od tej chvíle sa začalo moje srdce otvárať a premieňať. Pán mi dával zakusovať svoju lásku v takej miere, že to ani neviem opísať. Odrazu som sa v prítomnosti ostaných účastníkov začala cítiť veľmi príjemne, bola som otvorená rozhovorom a spoznávaniu ostatných. Prednášky, čas na meditáciu, rozhovory s lektormi a najmä s nebeským Otcom vynášali na svetlo to, čo bolo skryté v mojom srdci a o čom som takmer nikdy nehovorila.

Ďalšou z mojich „super“ vlastností je pocit zodpovednosti za celý svet a pocit sklamania z toho, že to (logicky) nie je v mojich silách. V čase vyhradenom na rozhovory medzi štyrmi očami s lektormi som bola vyzvaná, aby som skúmala, z čoho tento problém pramení. Pán upriamil moju pozornosť na moju prvú spomienku z detstva: ja ako 5-ročné dievčatko a moja o dva roky mladšia sestra stojíme v kúte chodby nášho domu, mamina je v spálni s naším novým bračekom. Ocino a starí rodičia chodia hore-dole po dome, v spálni plače to malé (nám zatiaľ cudzie stvorenie), plače mamina a nás dve si nikto nevšíma. Bojím sa, necítim sa v bezpečí, nerozumiem, čo sa deje, no cítim zodpovednosť za sestru, pretože pozornosť dospelých je stopercentne upriamená na maminku a malého bračeka, a ja som predsa veľká staršia sestra… Lektorka Jenny ma počúvala s veľkou láskou a po mojom rozprávaní sa spolu so mnou modlila a prosila Ježiša, aby uzdravil zranenie z tejto udalosti. Vyzvala ma, aby som znovu zatvorila oči, predstavila si, že je v tej chvíli so mnou na chodbe prítomný aj Ježiš, a aby som počúvala, čo mi hovorí. A ja som si zrazu spomenula na obraz, ktorý visí na našej chodbe už odjakživa: Ježiš klopajúci na zatvorené dvere. Ten obraz sa mi vždy veľmi páčil. A Boh v tej chvíli naozaj uzdravil moje zranenie, pretože som si uvedomila, že On bol so mnou aj vtedy, no nechcel tam len tak vtrhnúť, trpezlivo čakal pri dverách, kým mu ich otvorím a pozvem ho dnu, aby som už viac nebola sama, ale aby to bol On, kto je zodpovedný za moju sestru, brata, rodičov, starých rodičov… za celý svet! Boh ma pozval, aby som mu od tej chvíle každý deň otvárala dvere a pozývala ho do svojich starostí i radostí. Ubezpečil ma, že to nie ja som zodpovedná za búrky, ktoré zúria okolo mňa. Jedinou mojou zodpovednosťou je prísť a odomknúť dvere, aby mohol vstúpiť živý Boh a búrku utíšiť. Dal mi do správcovstva kľúče od môjho vlastného srdca – možno preto som sa narodila v roku štrngajúcich kľúčov J.

Ale Boh pri tomto neskončil, obdaril ma mnohými milosťami uzdravenia. Za zmienku stojí, že po úvodnej malátnosti a bolesti tela už na tretí deň seminára nebolo ani stopy, no ďalšie ráno prinieslo odhalenie mojej hanby a pocitu viny z hriechov nečistoty mojej minulosti. Boh ma však uistil, že hriechy, ktoré som vyznala vo sviatosti zmierenia, mi boli raz a navždy odpustené. Povedal mi, že už viac nie som nečistá, že som krásna a biela ako ľalia. Ukázal mi pravdu aj o tom, že On nie je Boh, ktorý trestá, ale Boh, ktorý miluje – miluje ma, pretože som jeho dcérou, to On si ma vyvolil a povolal na špeciálnu úlohu môjho života. On ma za to, že som padla do nečistoty, netrestá tým (ako som si mylne myslela), že s manželom túžime po dieťatku, no čas čakania na tento dar sa stále predlžuje. Práve naopak, Boh si z nás vysníval krásnych rodičov a toto je čas, kedy nás formuje a pripravuje na tento dar…

milovaná Božia dcéra Ivana