Fero

Poznáte príbeh o uzdravení chromého pri Ovčej bráne (Ján 5,1-8)?

Tak ja vám prerozprávam svoju súčasnú verziu. Príbeh po jednej duchovnej obnove plnej Božej prítomnosti.

Som vyše 50-ročný muž, viac ako 30 rokov ženatý, otec dvoch dospelých detí. Žijem si svoj bežný život. Práca, rodina, starostlivosť o domácnosť, rodičovský dom. V nedeľu omša, jedenkrát za rok nejaká duchovná obnova. Vyrušuje ma len vnútorný nepokoj o vlastnom neprijatí, neschopnosti milovať svoju manželku a deti úplne bezpodmienečne a občasné výbuchy hnevu, ktoré neviem kontrolovať či zastaviť. A ktoré navyše bolia moju manželku a dodatočne aj mňa, ale vtedy už je vždy neskoro plakať nad rozliatym mliekom. Ale hľadám, nakoľko viem veci chápať, a bojujem s démonom vo mne.

Sila sa prejaví v tvojej slabosti

Piatok podvečer

Už asi pol roka chodím ku kresťanskej psychologičke, ktorú som si sám vybral, a mojím súčasným vnímaním je to tá najlepšia vec, ktorá sa mi mohla stať. Vždy som mal problém s autoritou, nedôveroval som jej a nedokázal som jej veriť. Často sa mi stavalo, že som našiel v urobenej veci skrytý zlý úmysel, ktorý tam nebol.

Na duchovnú obnovu som išiel s nastavením, že prijmem od Pána všetko, čo má pre mňa pripravené.

Po jednej prednáške príde požiadavka, aby sme v tichu a pokoji napísali list odpustenia. Sú pripravené papiere, perá aj čas. Vezmem si veci a idem na izbu, pomodlil som sa k Duchu Svätému, nech ma vedie. Je to dobrý čas, napíšem štyri strany A4 a mám pokoj na duši. Dané listy sa vkladajú do košíka pred oltárom a následne na svätej omši ako obetné dary sa dávajú na oltár.

Ešte na konci prednášky máme aj ponuku, že kto by chcel, môže prísť za modlitebníkom, ktorí tam došli z celého Slovenska, len na túto službu. Modlitebníčka sa ma opýta, čo by som chcel premodliť, ja som sa vrátil k zážitku, ku ktorému sme sa dostali s mojou psychologičkou, a aj vďaka nej som schopný otvoriť sa pred cudzím človekom.

Opisujem jej nasledovnú situáciu:

Mám asi 6 až 10 rokov, urobil som niečo, čo bolo z pohľadu mojej mamy, agresívnej alkoholičky, zlé. Som doma v kuchyni, mama ma karhá a pošle ma pre palicu, ktorá je opretá v chodbe v kúte. Keď jej ju sám donesiem, čo je samo osebe emočný trest, tak ma prehne cez koleno a dostanem bitku. Neviem, či jej bolo veľa alebo málo, viem však, že niekedy sa detské bitky skončili modrinami na zadku a ťažko sa mi sedávalo aj niekoľko dní. Keď som po bitke mal poprosiť o odpustenie, toho som v detskej ubolenosti nebol schopný, a tak dostávam ďalší trest – kľačať pri posteli, pokým si to nerozmyslím. Vnímam, že toto sa stalo večer okolo 20-tej.

Tak tam kľačím a neviem svojím detským rozumom pochopiť prečo. Prečo to mama urobila? Prečo ma potrestala v afekte? Prečo ma vôbec nepočúvala? Prečo musím odprosiť? Prečo musím kľačať? Prečo som taký opustený? Kde bol môj fyzický otec? Prečo ma neochránil? Prečo jej to dovolil?

A rovnakú výčitku mám aj voči nebeskému Otcovi. Prečo? Kde si bol?

Modlitebníčka sa ma spýtala, či som pripravený do tejto situácie vstúpiť. Ja som povedal, že som, lebo som mal pocit, že som toto už svojej matke odpustil. Začala sa modliť, ako akt dôvery mi ponúkla svoju otvorenú dlaň, ja som jej dôveru opätoval a položil som jej do nej svoju ruku. Jemne položila svoju ruku na moju a opýtala sa ma: „Čo bolo potom?“

Tu ma kľačiaceho pri posteli, uplakaného a uboleného našiel starší brat. Keď sa ma dotkol, ja som sa naplašil, lebo som nevedel, kto sa ma to dotýka a či sa nestane niečo zlé. Opýtal sa ma: „Malý, a ty tu čo robíš?“

Rozplakal som sa. Následne modlitebníčka pocit bezpečia podporila jemným presunom ruky z chrbta ruky k môjmu predlaktiu. Následne sa znovu opýtala: „Čo bolo potom?“

On ma s bratskou a aj Božou láskou vzal do náručia a jemne uložil do postele. To bolo okolo polnoci. Až ráno sa brat dozvedel, čo sa večer stalo.

Ja som odpustenie musel zažiť úplne hmatateľne, aby som dokázal odpustiť Bohu, lebo na Neho som sa hneval a hľadal odpoveď na otázku: „Kde si bol, keď sa mi toto stalo?“

A Jeho odpoveď bola: „Bol som tam cez lásku tvojho brata.“

Vďaka, Bože.

Keď som išiel na modlitbu, odhalil som Božiu logiku

Sobota podvečer

Pri meditácii skôr, akoby sa bolo čosi udialo, hneď ako Vicki prešla obdobie počatia, ma vyplo. Jednoducho som prestal čokoľvek vnímať a už som viac nič nepočul, necítil, nevidel žiadne obrazy, neprišli žiadne myšlienky. Následne sa meditácia skončila a ja som znova precitol. Modlitebníci sa rozdelili a mňa vyrušila jedna pani, ktorá sa snažila znovu dostať len k Vicki. Hlavou mi bežalo, že pre ňu ostatní nie sú dosť dobrí, asi má pocit, že ona si zaslúži len to najlepšie. A tí druhí, tí nemajú rovnaké právo?

Vtedy mi prišla odpoveď: „Nechaj ju tak, keď nevie inak, ty sa staraj o seba a modli sa za dobrého vnímavého modlitebníka, sprostredkovateľa Božích milosti.“ Hneď som ju pustil z mysle.

Následne som išiel za prvou voľnou modlitebníčkou. Povedal som jej, ako ma vyplo, hneď na úvod pri mojom počatí. Zisťovala, či som nemal nejaký stret s okultizmom. Spomenul som Silvovu metódu. Ona sa za mňa modlila, zriekol som sa ich pôsobenia, následne sme rozviazali moje spojenie s nimi a odovzdali to na kríž ako Kristovu obetu. Chvíľu počúvala a povedala, aby sme vnímali tú situáciu s mojím počatím a čo sa vtedy stalo. Po chvíli som mal len matný pocit, keď som si uvedomil, že stará mama z otcovej strany mala výčitku proti štvrtému dieťaťu (keďže otec bol jedináčik), a druhú vec, že v skutočnosti túžili po dievčatku, keďže už mali troch chlapcov. Vtedy navrhla, či sa vieme vrátiť do momentu, keď túto správu oznámili starkým. Vnímal som ako ma mama obhajovala a ako upozornila na to, že je to aj práca ich syna, ktorý bol tiež pri mojom počatí.

Následne som sa rozplakal, lebo mi Boh ukázal pozitívny moment, čo urobila moja matka pre mňa. Keďže bola agresívna alkoholička, moje spomienky na rané detstvo neboli žiadne alebo boli len smutné a bolestivé. Po tejto informácii ma ona v mene mamy poprosila o odpustenie, ja som jej odpustil rád a zo srdca. Následne mi ponúkla modlitbu odpustenia aj za otca, keďže vnímala, že aj tam je nejaké nepochopenie a neodpustenie. Toto otcovské požiadanie o odpustenie som zažil prvýkrát, a tak bolo pre mňa veľmi emočne silné. Aj jemu som odpustil z najväčšej hĺbky srdca. Ešte sa ma opýtala, či by som nechcel odpustiť aj sám sebe, lebo považovala za potrebný aj tento druh odpustenia. Bola to zvláštna ponuka, ale pravdivá, lebo som vnímal po jej vyslovení, že aj toto odpustenie potrebujem urobiť. A tak som poprosil o odpustenie sám seba, za všetky chvíle, keď som bol slabý, nerozumný a sebecký, a odovzdal som to Bohu.

Modlitba s Vicki po umývaní nôh

Nedeľa podvečer

Sedím vpredu a modlím sa za modlitebníka, nech idem k tomu, ktorého mi pošle Boh, Duch Svätý. Uvoľní sa miesto u Vicki a pohybom hlavy ma vyzve, aby som prišiel. Pôvodne som ju chcel poprosiť o vysvetlenie obrazu po nezhode a hádke s mojou manželkou z dnešného rana. Ale moje obšírne vysvetľovanie ma znovu dostane k situácii, za ktorú sa už dvakrát modlili pred ňou. Ona vníma, aké je pre mňa potrebné ešte raz požiadať ma o odpustenie, a tak ma prosí rôznymi opismi za situácie, ktoré sa mi diali. Keď po chvíli spracovávania nahlas odpoviem, že jej v zastúpení matky odpúšťam, úplne prirodzene pokračuje v sprostredkovaní odprosenia za otca, potom za Boha a potom aj za samého seba. Po každej osobe nahlas odpoviem, že im odpúšťam. Môj pocit úzkosti, zaškrtenie trupu (čosi ako stiahnutý korzet) sa uvoľňuje a je to priam fyzicky cítiť. Ale Vicki vníma a pokračuje v odprosovaní: „Chcem ťa za tvoju matku poprosiť o odpustenie za manipuláciu, ktorej si nerozumel a ktorá ťa zraňovala a spôsobila ti v živote veľa nedorozumení, trápenia a bolesti.“

Toto bolo také nečakané, že som sa v momente pustil do niekoľko minút trvajúceho srdcervúceho plaču, ktorý nešlo utíšiť ani zastaviť. Hneď ma láskavo objala a bez slov mi vyjadrovala blízkosť, pochopenie, lásku a absolútne bezpodmienečné prijatie. Jemne ma pohladila po vlasoch. Bol to očistný plač plný Božej prítomnosti a lásky. Na konci duchovnej obnovy som vydal svedectvo o tomto požehnanom čase Božej milosti a veľkom odpustení.

A čo to má spoločné s príbehom chromého pri Ovčej bráne? Nuž len toľko, že aj mne trvalo viac ako štyridsať rokov, kým som si priznal, že mám problém a že sa potrebujem otvoriť Božej milosti, požiadať o pomoc, rozprávať a načúvať, čo Boh hovorí cez svojich verných služobníkov. A vtedy môže byť naša vrúcna modlitba vypočutá tak, ako sa to stalo mne na tejto duchovnej obnove.        

Vďaka, Bože.

Fero