Pali

RODINKOVO 16. – 21. 9. 2021

1. ÚVOD

Na začiatku bol Sieversov seminár Život v Duchu, ktorý som absolvoval v roku 2019. Toto bol môj prvý osobný kontakt s pôsobením Ducha Svätého, so svedectvami iných ľudí o konaní Otca v ich životoch, s chválami. O nejaký čas neskôr, po ukončení seminára, som sa stal členom jedného spoločenstva v Trnave. Tam doteraz pokračuje moja duchovná formácia.

K dobrému pochopeniu nasledujúcich riadkov venovaným tomu, čo som zažil na seminári Otcovo srdce v roku 2021, potrebujem spomenúť dve veci:

1. Niekedy v roku 2021 som si pri chválach na stretkách začal uvedomovať akýsi blok vo svojom vnútri. Ten mi bránil otvoriť srdce dokorán. Nevedel som si vysvetliť, čo to je, čím je to spôsobené. Preto som sa za to začal modliť, aby mi nebeský Otec pomohol spoznať seba samého.

2. Vzťah s mojím synom nebol vždy úplne ideálny (v roku 2021 mal päť rokov). Ako som neskôr na seminári pochopil, problém nie je v ňom, ale vo veľmi veľkej miere vo mne. Mám od neho veľké očakávania. A viem sa nahnevať, keď sa nespráva práve podľa nich. Možno častejšie ako „výchovná po zadku“ zraňujú práve moje slová, ktoré v hneve poviem. Samozrejme, že toto moje správanie spôsobovalo (a ešte občas spôsobuje) nepokoj v mojej rodine.

Uvedomoval som si, že to takto ďalej nejde, a začal som sa viac modliť za tieto dve veci: aby mi Otec ukázal, čo je ten blok vo mne, a prosil som o premenu môjho srdca (aby nebolo ako z kameňa).

Po nejakom čase sa začali diať menšie zmeny. Cestou do práce sa modlím, odovzdávam rodinu a celý deň Bohu a prosím Ducha Svätého o vedenie, o požehnanie do mojich rozhovorov, stretnutí a situácií, ktoré ma v ten konkrétny deň čakajú. Pri jednej takejto ceste a modlitbe som v sebe pocítil, že v mojom srdci je malý zranený chlapček. Bol to taký jasný obraz. Skrze toto uvedomenie si malého zraneného chlapčeka vo mne som vnímal uistenie, že Otec sa mi snaží niečo o mne povedať. Pocítil som veľkú radosť, že On je so mnou, že mi odpovedá na moje modlitby a prosby. Aj keď zatiaľ len akoby v nejasných náznakoch. Obraz malého zraneného chlapčeka sa mi z času na čas vracal. Občas mal tvár môjho syna. Možno v tom bolo pripomenutie, že moje srdce potrebuje uzdravenie, i keď som si to dlho nepripúšťal. Tohto malého zraneného chlapčeka budem spomínať aj neskôr.

V každom prípade vnímal som to ako uistenie, že som na správnej ceste (a zároveň som cítil,

že tá cesta nebude krátka). V priebehu leta 2021 sme začali s Petrom z nášho spoločenstva veľmi intenzívne premýšľať nad účasťou na seminári Otcovo srdce. Bol som presvedčený, že tento seminár mi ponúka Otec ako odpoveď na moje modlitby, že je skvelou príležitosťou na nájdenie odpovedí na vyššie spomenuté dve veci. Zároveň ma pozýva prehĺbiť môj vzťah s Ním.

Potom prišiel seminár Otcovo srdce s Robertom a Vicky de Hoxar, pre ktorých to bol prvý seminár na Slovensku po osemnástich mesiacoch.

2. O PRAVIDLÁCH ZAPÍSANÝCH V SRDCI

„Keď veríme tomu, že musíme zmeniť ostatných, aby sme boli šťastní, nikdy šťastie nedosiahneme. Nezhody vo vzťahu vznikajú práve zo snahy meniť toho druhého namiesto toho, aby sme sa pokúsili zmeniť seba.“ (Robert a Vicki de Hoxar: Život v Otcovej láske srdce, str. 12)

Aj tieto úvodné slová zazneli v prvý deň na prednáške. Tieto slová dopadali do môjho  vnútra, búchali do zatvrdnutých oblastí môjho srdca s veľkou túžbou – poddaj sa mi, neodolávaj a pusť ma k sebe. Ja čakám. Po tejto prednáške som rýchlym krokom prešiel do kaplnky. Pokľakol som, aby som vstrebal slová, ktoré tam odzneli. Ďakoval som Bohu, že môžem byť na tomto seminári, keď som pocítil naliehavú túžbu ísť za Vicki a poďakovať sa za jej prednášku. Po krátkej modlitbe som sa vrátil do prednáškovej miestnosti, kde sa práve domodlila za jedno dievča a stolička pri nej ostala prázdna. Už sa chcela akoby postaviť, keď sa otočila a obzrela sa za seba, či tam niekto ešte nečaká. Jasné, že ma zbadala, ako kráčam k nej. Ostala sedieť a rukou ukázala na voľnú stoličku pri nej. Zvedavo sa najprv pozrela na menovku na mojom tričku a potom na mňa. Po mojej prvej vete: „Ďakujem za to, čo s Robertom robíte,“ som šiel do sĺz. Povedal som jej, že som nebol dobrým manželom a otcom, pretože ma často spaľoval hnev, ktorý rozsieval strach a nepokoj do mojej rodiny. Povedal som jej o malom zranenom chlapčekovi vo mne. Povedal som jej, že už nechcem byť takýto a túžim po premene môjho srdca. Vypočula si ma a povedala jednu vetu: „On už tú premenu v tebe začal.“ Objala ma. Nepotreboval som viac počuť, ani ďalšie gestá.

Slovami sa nedá opísať Božia prítomnosť a blízkosť, ktorú som zakúšal. Jeho volanie – „poddaj sa mi, pusti ma do svojho srdca“ – bolo také intenzívne, že sa mu nedalo brániť. Pretože veľmi túžil po premene môjho srdca.

3. O OTCOVOM OBJATÍ

„Ja som však povedal: Akože ťa pripočítam k synom a dám ti rozkošnú krajinu, najskvostnejšie dedičstvo medzi národmi? A povedal som: Budeš ma volať: »Otec môj« a neodstúpiš odo mňa.“ (Jeremiáš 3, 19)

V jeden deň popoludní na konci prednášky sme boli vyzvaní – tí, ktorí to tak cítia –, aby sme prijali Otcovo objatie. Dopredu prednáškovej miestnosti pred nás nastúpili členovia tímu. Každý, kto chcel, mohol ísť k niekomu a prijať (zažiť) Otcovo objatie. Jasné, že som odolával. Sedel som na stoličke, zvádzal som vnútorný boj a v duchu som sa vracal k môjmu stretnutiu s Petrom – členom nášho spoločenstva. Stretli sme sa pri kostole pár dní pred odchodom na seminár, aby sme sa modlili za seminár samotný, za Roberta a Vicki, za členov tímu aj za účastníkov. Zdieľali sme aj svoje pocity a očakávania od seminára a akosi prirodzene z tej debaty vyšlo, že tam máme ísť s otvoreným a poslušným srdcom. So srdcom ochotným prijať akékoľvek výzvy.

K tomuto stretnutiu smerovali moje myšlienky, zatiaľ čo som sedel na stoličke a ostatní ľudia pristupovali na objatie. V mojom vnútri čoraz naliehavejšie zneli slová: „CHOĎ!“ (vstaň a choď na objatie). Odolával som a zároveň som si pripomínal: maj srdce otvorené a poslušné. Po chvíli som sa prichytil, že som začal rozlišovať, ku komu mám ísť. Daná osoba, ku ktorej som mal ísť na objatie, bola voľná. Dvihol som sa a s rýchlo bijúcim srdcom som pred ňu predstúpil. Počas objatia som nevnímal nič zvláštne, na konci som povedal tichým hlasom tak skôr pre seba: „Ďakujem ti, Otecko.“ To najsilnejšie však na mňa ešte len čakalo. Osoba, u ktorej som bol, mi hovorí: „Videla som ťa, ako si bol malý chlapec (dokonca ukázala rukou výšku, ktorá sa nie náhodou zhodovala s výškou toho chlapčeka vo mne) a ako si postupne rástol až v dospelého muža, ako si teraz. Vtedy zazneli tieto slová: ,Nikdy si pre mňa nebol sklamaním.‘“ Viac som nepotreboval počuť. Žasol som z tých slov. Slzy mi vyhŕkli do očí. S tou osobou som sa nikdy pred tým nevidel. Nerozprával som jej o malom chlapčekovi vo mne. A predsa, Duch Svätý jej ukázal pravdu o mne.

Ranné modlitby som potom začínal so slovami: „Tu som, ochotný prijať všetko, čo mi dnes chceš dať.“ Pochopil som, že len s otvoreným srdcom môžem prijať to, čo pre mňa má Otec nachystané. A priznám sa, bola vo mne silná túžba a zvedavosť, čo so mnou ešte dokáže urobiť.

3. O LISTE ODPUSTENIA

„Odpustenie: Je darom od Otca. Oslobodzuje od života v neustálej bolesti a súžení. Umožňuje zbaviť sa hnevu. Uprednostňuje milosrdenstvo pred hnevom. Uznáva plnú cenu a dôsledky hnevu.“ (Robert a Vicki de Hoxar: Život v Otcovej láske, str. 87)

V tretí deň po popoludňajšej prednáške na tému „odpustenie“ sme mali napísať list odpustenia. Na prednáške zaznelo okrem iného aj toto: „Odpustenie je darom, ktorý dáva Boh skrze nás.“ Boli to pre mňa nové a silné slová. Takto som sa nad odpustením nezamýšľal. List mal byť venovaný ideálne jednej osobe, pri ktorej sme cítili, že jej potrebujeme odpustiť. Ja som v srdci mal jednu osobu, ktorej som sa potreboval „vypísať“. Našiel som si teda pohodlné miesto, vyzbrojil som sa perom a papierom, vzal si slúchadlá, mobil (hudba ako podmaz pri písaní mi vždy prišla vhod) a pustil som sa do písania.

Ako to občas pri písaní býva, začiatok je najnáročnejší. Začal som písať, občas som niečo niekde preškrtol, prepísal, zmenil slovosled. Nechal som sa viesť srdcom, počúval som ho, aby viedlo moju ruku pri písaní. Nech zo seba dostanem von všetko to, čo treba. Zo slúchadiel zneli tóny skladieb kapely Heartbeat. Po nejakej chvíli som mal zapísanú jednu stranu papiera a cítil som, že je to tak akurát všetko, čo som potreboval napísať. Bolo mi dobre pri počúvaní chvál, ktoré mi zneli do uší. Chcel som teda ešte chvíľu chváliť Pána za tento čas, ktorý mi na seminári dáva. Odobral som sa na izbu, keď mi do slúchadiel začala hrať pieseň „Ježiš, Tvoje meno ako meč“. Mám veľmi rád túto pieseň, často som ju počúval počas jari a začiatkom leta toho roku. Dlhšie som sa však k nej nevrátil, preto som sa veľmi potešil, keď začali hrať jej úvodné tóny. Hneď som si pridal hlasitosť a postavil som sa so zdvihnutými rukami a zatvorenými očami. Odznievali tieto verše:

Ježiš, Ježiš,

tvoje meno ako meč!

V tvojom mene zvíťazím!

Plniť vôľu Otca,

to ma nauč.

Ó, Ježiš, Ježiš,

to ma nauč.

Potom prišla táto sloha:

Tam, kde ja vidím múry,

ty vidíš brány,

ty vidíš brány ukryté.

Tie slová mnou úplne prenikli a ja som sa rozplakal. Presne tieto slová som totiž potreboval počuť. Veď pred niekoľkými dňami nám Robert na prednáške rozprával o zraneniach. Ako si staviame múry okolo seba, aby sa nám podobné zranenia a situácie nestávali, pretože sa takto chceme chrániť. Ja som tie múry okolo seba vnímal aj na chválach na stretkách, počul som Roberta rozprávať o nich na prednáške a teraz sa mi opäť pripomenuli skrze pieseň, ktorú som dlho poznal. V tejto chvíli však text piesne nadobudol o mnoho hlbší zmysel. Jedine Otec môže tieto múry zbúrať, jedine On v nich vidí ukryté brány. Nemusím sa báť, pretože On je so mnou. Stačí mu otvoriť srdce a prenechať mu kontrolu. Počúvať ho a nechať sa viesť.

Pri tejto piesni prišiel ešte jeden obraz. Videl som Zem celú ponorenú v tme, akoby z vesmíru, ako keď to niekedy vidíme v dokumentárnych filmoch, keď nám ukazujú zatmenie Slnka. Lenže teraz bola Zem ponorená v tme. Spoza nej začali prenikať slnečné lúče, vychádzalo Slnko. To bol celý obraz.

Po tejto piesni som sa vybral do lesa prečítať list. Všade vládlo ticho. Kdesi vo mne driemala zvedavosť, čo nastane po prečítaní toho listu. Našiel som si vhodné miesto, vytiahol som z vrecka list a nahlas som ho prečítal prvýkrát. Potom ešte raz. Chvíľu som čakal, skúmal som svoje vnútro a… nič. V duchu som sa nad sebou usmial. Boh nefunguje ako automat, nerobí zázraky na počkanie alebo keď ich očakávame. Zložil som list späť do vrecka a začal som sa vracať k nášmu ubytovaniu. A po chvíli, každým krokom bližšie k ubytovaniu, do môjho srdca prichádzal čoraz väčší pokoj a radosť. Nevedel som prestať usmievať sa.

Podvečer som bol v kaplnke a preberal som všetko, čo som v ten deň zažil. Úžasný čas pri chválach na izbe po dopísaní listu, obraz, ktorý som mal pri chválach, prechádzka v lese a pokoj s radosťou, ktoré prišli do môjho srdca. Uvedomil som si dve veci:

Chlapček vo mne už nebol smutný, ale začal sa usmievať. Bol však sám, nikto pri ňom nestál. Prvýkrát som si uvedomil jeho samotu. Vyššie som písal, čo odznelo na prednáške: „Odpustenie dáva Boh skrze nás.“ Otec sa opäť krásne postaral, keď priniesol pokoj a radosť.

Pri modlitbe som Pánovi ďakoval aj za obraz, ktorý mi ukázal, i keď som mu nerozumel. V tej chvíli počas modlitby dostal obraz úplne iný rozmer. Bolo to, akoby som bol v jaskynnom hrobe ako Lazár alebo Ježiš. Vládne v ňom tma. Okrúhly kameň, ktorým je zakrytý vchod do jaskyne, sa pomaly odsúva a dovnútra začína prenikať slnečné svetlo (preto tá podoba so Zemou v zatmení). Keď som sa o tom rozprával s Petrom na izbe, vraví mi, že ten obraz vníma, akoby do môjho srdca, do tých oblastí, ktoré potrebujú uzdraviť a premeniť, začalo prenikať Jeho svetlo. Nezamýšľal som sa tak nad tým a spája sa mi to so slovami, ktoré mi po prvej prednáške povedala Vicki: „On už tú premenu v tebe začal.“

Bol som ohromený ako Boh koná a čo mi ukazuje. V mojom srdci rástla stále väčšia túžba po Jeho prítomnosti, cítil som po ňom väčší smäd.

5. O ZÁHRADE A O PRELOMENÍ

Počas tretieho dňa, na konci popoludňajšej prednášky, sme mali krátke duchovné cvičenie. Prosili sme Ducha Svätého, aby nám pomohol predstaviť si záhradu. Pre niekoho to mohla byť lúka s lúčnymi kvetmi, pre iného pole… U mňa to bol les. Videl som lesnú cestu, ktorá sa mierne točí doľava. Po oboch stranách bol hustý les. V jednom momente nás Vicki vyzvala, aby sme do toho obrazu prizvali Ježiša. Videl som ten istý obraz, tú istú lesnú cestu a na nej dvojicu. Seba a po mojej pravici ďalšiu postavu – Ježiša, ako kráča so mnou tou lesnou cestou a rozprávame sa ako dávni priatelia.

Neskôr nám Vicki rozprávala o prenatálnom období, o materinskom objatí a o ich dôležitosti. Viedla nás v modlitbe od momentu počatia až po príchod na tento svet. V závere sme si mali seba predstaviť na pre nás príjemnom mieste. Či už ako dospelých, alebo ako deti. Bol som opäť tým malým chlapcom. Potom sme si mali predstaviť Ježiša, ako sa na nás pozerá. Mal uprený pohľad na mňa, tvár mu žiarila. V jednej chvíli načiahol pravú ruku k malému chlapčekovi a pohladil ho po jeho ľavom líci prstami svojej pravej ruky. V tej chvíli sa chlapček začal nahlas smiať úprimným, radostným smiechom. Vnímal som Ducha Svätého, ako hovorí: „Milujem ťa, nikdy si pre mňa nebol sklamaním.“ Potom z jasného svetla za Ježišom vystúpil Otec. Zobral si chlapčeka na ľavé koleno a objal ho. Chlapček už nebol sám, nikdy nebol sám. Z malého zraneného chlapčeka na začiatku seminára je teraz chlapček prijatý, usmiaty, radostný a v Otcovom náručí.

Deň nato som šiel na svätú spoveď, pretože som stále cítil veľkú ťažkosť na srdci. Bola to tá najúprimnejšia ľútosť, akú som doteraz vykonal – šla až z hĺbky srdca a viem, že tá úprimná ľútosť bola milosťou od Boha. Kňaz mi dal ešte odporúčanie pomodliť sa doma nad deťmi a poprosiť o odpustenie. Tam, kde moje správanie mohlo zanechať nejaké zranenia, tak nad týmito oblasťami vyhlasovať uzdravenie v mene Ježiš.

Tak som aj urobil. Prinieslo to ešte väčší pokoj do môjho srdca. Všimol som si aj zmenu správania pri mojich deťoch, hlavne pri synovi po príchode domov. Viem, že moje srdce potrebuje naďalej premenu – tá sa ešte len začala a určite sa neskončila koncom seminára. Je to dlhodobý proces.

6. O POŽEHNANÍ NA ZÁVER

„Radosť v Pánovi je vašou silou.“ (Nehemiáš 8, 10)

Na záver predposledného dňa sme mali spoločnú adoráciu pred vyloženou Eucharistiou. Myseľ som mal unavenú. Ostal som teda v tichu adorovať a ďakovať za milosti, ktorých sa mi dostalo počas posledných dní. V tom tichu prišiel obraz, v ktorom som videl nás všetkých – účastníkov tohto seminára – v tej istej miestnosti, kde sme boli v tej chvíli pred Sviatosťou oltárnou. Ku každému postupne pristupovala postava – Ježiš. Pravú ruku dával na hlavu a žehnal každému z nás. Tí, ktorí v sebe niesli nejaké hlbšie zranenie alebo nevyriešený problém, tak tých akoby Ježiš ponoril do seba. A pri každom stál anjel strážny. Takto každý z nás dostal požehnanie na konci seminára pred tým, ako sme sa na ďalší deň odobrali svojou cestou domov.

O tom obraze som povedal aj Petrovi. Jednoducho na to povedal: „Ak sa o tom nepozdieľaš s ostatnými, tak ťa k tomu prinútim.“ Doteraz verím tomu, že to myslel ako vtip. Na seminár sme totiž prišli spolu jedným autom. Petrovým autom. A ja som sa chcel dostať domov, tak som ho radšej poslúchol a na druhý deň ráno som sa pri zdieľaní postavil pred všetkých a porozprával som im o tomto obraze.

Počas tohto seminára odzneli z úst ostatných účastníkov rôzne životné príbehy. Niekedy som nechápal, ako sa môže niekomu stať toľko zlého. Každý jeden príbeh ma však utvrdzoval v dvoch veciach:

Byť vďačný za to, čo mám. Hlavne za manželku a vzťah s ňou. Napriek tomu, že bojujeme s vlastnými ťažkosťami, stále máme mnoho v našom vzťahu a okolo seba, aby sme Bohu neprestajne ďakovali. Byť vďačný za deti a žehnať im – i keď je to s nimi pri výchove a starostlivosti o ne niekedy náročné skrze únavu z práce a mnohé iné každodenné ťažkosti a starosti, ktoré dopadajú na ramená. Veď všetci rodičia to dobre poznajú.

Nikdy nie som sám. V radosti alebo ťažkosti obráť sa na Ježiša. Ďakuj, pros, chváľ, žaluj sa, plač, smej sa, krič (ak to tak cítiš). Jednoducho buď s ním za každých okolností. Nechaj ho, aby bol s tebou. Jedine On prináša trvalý pokoj, nádej, uzdravenie a radosť do srdca. Na kázni raz jeden kňaz povedal, že vo Svätom písme je 365-krát napísané toto slovné spojenie (alebo jeho obdoba): „Neboj sa.“ Aj takto dostávame uistenie od Otca na každý jeden deň v roku.

Zo seminára som odchádzal dotknutý Otcovou prítomnosťou, vedomý si toho, že sa vo mne začala premena môjho srdca. Odchádzal som so srdcom túžiacim viac po jeho prítomnosti a poznaní a ochotným slúžiť mu. Odchádzal som tiež s horlivosťou v srdci, no zároveň som si uvedomoval aj krehkosť – a teraz si pomôžem slovami sv. Pavla z Listu Efezanom – mojej Božej výzbroje. Vedúci nášho spoločenstva raz použil pekný príklad, keď nás prirovnal k Božej armáde. Tí skúsenejší a zocelenejší sú zoradení v predných šíkoch. Zatiaľ čo tí slabší a začiatočníci sú zoradení vzadu. Niekedy si tak prídem, že s horlivým srdcom vybehnem zo zadných radov do boja v predných šíkoch, aby som následne takmer hneď dostal „jednu po papuli“ a vrátil sa pokorne späť do zadných radov liečiť si rany. Nemienim však prestať kráčať po ceste k Otcovi aj za cenu zranení a skúšok, ktoré takmer isto prídu. Určite nie po tom, ako mi dal pocítiť svoju blízkosť na seminári Otcovo srdce.

Pali