Natália

Chcela by som sa vám touto cestou poďakovať za milosti, ktoré sa mi dostali na vašich seminároch Otcovo srdce. V septembri 2019 som bola na seminári tretíkrát. Chcem sa poďakovať za tri veci.

Prvá vec: Odpustenie skrze obraz topánok

Keď som bola na druhom seminári a mali sme napísať  list odpustenia, nevedela som, komu by som mala odpustiť, a tak som napísala iba „formálne“ krátky list otcovi. Začala sa prednáška, ktorú mal viesť Robert, a v momente, keď už začínal rozprávať, k nemu prišla Vicki a niečo mu povedala. Vzápätí Robert povedal: „Ó, Duch Svätý mi skrze Vicki pripomína, aby ste poprosili Ducha Svätého, nech vám povie, komu máte odpustiť.“ Po tejto poznámke som spozornela, pohrúžila som sa do seba a prosila Ducha Svätého, aby mi povedal, komu mám odpustiť, keďže list otcovi som napísala len tak, „aby sa nepovedalo“. Ako som sklonila hlavu na modlitbu, oči mi padli na topánky panej, ktorá sedela vedľa mňa. A keď som ich uvidela, zľakla som sa, úplne mnou trhlo. Pripomenulo mi to, že mám odpustiť svojej matke. 

Rovnaké topánky – boli to mokasíny – som dostala ako 14-ročné dievča na narodeniny od mamy a spôsobili mi veľké sklamanie, pretože mesiac pred narodeninami mi mama povedala, že dostanem ako dar veľmi pekné topánky, a ja som celý mesiac snívala o tom, že to budú topánky na podpätku. Keď prišiel deň „D“ mojich narodenín a uvidela som nízke mokasíny, bola som veľmi sklamaná. Následne sa mi tu na seminári v hlave spustil „film“ ďalších  sklamaní – udalostí, ktorými mi moja mama (napriek tomu, že bola dobrá a starostlivá) nechtiac spôsobila zranenia. A mala som čo odpúšťať. Krátko nato sa Vicki nado mnou modlila, aby som všetky tieto veci mohla mame odpustiť . Odpustila som a ona mi povedala: „Buď slobodná, veci sa budú meniť.“ 

Dnes je to 1,5 roka od seminára a môžem s vďačnosťou povedať, že áno, veci, ktoré boli v mojom živote blokované týmto neodpustením, sa zmenili a cítim sa oveľa slobodnejšia. Vďaka ti, Ježiš, že si skrze Vicki zlomil  tieto putá neodpustenia a oslobodil ma. Vďaka ti, Pane.

Druhá vec: Oslobodenie od skrytého strachu a hnevu na Boha Otca – prijatie a zakúsenie jeho lásky

Keď som bola na prvom seminári (v apríli 2017) a mala som si v modlitbe predstaviť záhradu, vybavila sa mi v mysli jedna traumatická spomienka z detstva a veľmi som začala plakať. Záhrada v mojej predstave bola malá, nepekná, so zvädnutou trávou. Na svojom druhom seminári (v apríli 2019) som už v záhrade uvidela Ježiša, ako sa so mnou hral, keď som mala asi 4 – 5 rokov, a cítila som sa veľmi šťastná, radostná a zažívala som pocit bezpečia. Keď som to neskôr povedala Vicki, modlila sa nado mnou a ja som prežívala znova tieto krásne chvíle spolu s Ježišom. Videla som sa, ako ma Ježiš ako malú nesie na pleciach a kráčame po chodníčku uprostred obilného poľa. Chodníček však už bol na konci a ja som nevidela jeho pokračovanie… Zrazu sa ma Vicki spýtala: „Môže ťa teraz Ježiš odovzdať do náručia Bohu Otcovi?“ A vtedy sa stalo niečo nečakané, čo ma vydesilo. Idylka s Ježišom náhle zmizla a ja som namiesto obilného poľa uvidela zrazu všetko zatiahnuté  veľkým čiernym mrakom. Nič, len čierna tma… Vnútorné dieťa vo mne dostalo strach a hnev, všetko sa vo mne vzoprelo  a ja som povedala: „Nie, nechcem, nie, nie, nie!!!“ Vicki sa teda modlila ďalej a o chvíľu mi položila rovnakú otázku. Ale ja som sa cítila úplne zablokovaná a moja odpoveď bola rovnaká – nie, nechcem…

Táto skúsenosť mňa samu veľmi prekvapila a uvedomila som si, že ešte aj viac ako 30 rokov po svojom obrátení je vo mne strach z Boha Otca a hnev na neho, prameniaci asi z toho, že môj otec nás opustil krátko po mojom narodení. Toľkokrát som už svojmu otcovi odpúšťala na rôznych duchovných cvičeniach a vôbec som netušila, že v srdci mám stále skrytý hnev a strach z Boha Otca. A pretože som vedela, že tento hnev a strach vo mne by mohol byť prekážkou v mojom ďalšom duchovnom raste, pochopila som, že na seminár by som mala isť aj tretíkrát, dúfajúc, že budem z tohto strachu a hnevu  oslobodená a uzdravená.

Počula som viackrát, že my kresťania máme lásku dávať, ale menej sa hovorí o tom, ako Otcovu lásku prijímať. Aj Panna Mária v posolstvách z Medžugoria často hovorí: „Otvorte svoje srdcia,“ ale ja som tomu stále nerozumela, ako sa to dá – otvoriť svoje srdce. Niekedy som sa cítila až nahnevaná, veď toľké roky sa modlím a snažím sa hľadať Boha, žiť ako kresťanka, ale stále mi je zahalené, ako si to srdce mám otvoriť.

O šesť mesiacov neskôr (v septembri 2019) som prišla teda na seminár Otcovo srdce tretíkrát s prosbou, aby ma Boh z tohto  strachu a hnevu uzdravil a pomohol mi otvoriť mu svoje srdce. Prvé dva dni sa nič nedialo. Ale na tretí deň po modlitbe otca Maroša sa začalo niečo lámať. Začala sa svätá omša a ja som už na jej začiatku v predstave videla lúč svetla z neba a vo vnútri mi prišla myšlienka: To, že ťa opustil tvoj otec krátko po narodení, nemá nič spoločné s Bohom Otcom. Boh to nechcel. Bola to voľba tvojho otca. 

Krátko potom Vicki v rámci jednej prednášky povedala (zrejme to bolo na pozadí skúsenosti s jej vnúčikom), že ak si dávame líce k lícu s niekým, je to skutočná blízkosť a intimita. Večer boli chvály a ja som zrazu pocítila veľkú túžbu objímať Boha Otca ako svojho Ocka, dávať si znova a znova svoje líce k jeho lícu. Cítila som sa pri tom nielen šťastná a radostná, ale zakúsila som po prvý raz v živote taký pocit bezpečia ako ešte nikdy. Nedá sa to slovami vôbec opísať. Nemohla som sa ho nabažiť. Stále sa mi chcelo nakláňať  svoju hlavu k hlave môjho nebeského Ocka, ako keď sa malé dieťa túli k svojmu ockovi.

Tretia vec:  Poďakovanie všetkým kňazom za ich odvahu prísť na seminár

Keď som v prvý deň uvidela, že je na seminári asi desať kňazov, trocha ma to šokovalo. Pomyslela som si v duchu: Klobúk dolu, tí teda ale majú odvahu prísť medzi nás laikov! A tak som sa počas seminára modlila za tých všetkých kňazov, čo tam boli, a zvolávala som Božie požehnanie na nich. Chcela by som sa im poďakovať za to, že sa odvážili prísť na tento seminár. Prosím nášho Ocka, aby mohli všetci prežívať radosť zo svojho kňazstva, aby boli aj naďalej požehnaním pre svoje okolie, možno okrem iného aj tým, že budú svedčiť svojmu okoliu o tom, čo prežili na seminári, a možno niekto príde na seminár aj skrze ich svedectvo.

Ešte raz vďaka Pánovi za seminár Otcovo srdce. Vďaka Vicki a Robertovi, vďaka všetkým kňazom a celému tímu. Nech vás Ocko nebeský žehná a vynahradí vám stonásobne všetko, čo robíte pre neho a pre nás všetkých, ktorí sme nezažili   v ranom veku lásku pozemského otca.

Natália