Monika

Po seminári Otcovo srdce môžem z hĺbky srdca vyznať, že milujem svojho Boha z celého srdca, duše a sily.

Božím dieťaťom sa stala vo veku 14 rokov, keď som na dorastovom výlete prijala Pána Ježiša do srdca. Začala som chodiť do kostola a na mládeže – spoločenstvo mladých kresťanov. Popri tom som si čítala Bibliu, modlila sa a počula hlas Ducha Svätého. Prihováral sa mi, napomínal ma, povzbudzoval cez Božie slovo a  utešoval, uisťoval cez slová kresťanských piesní. Niekedy som Ho odmietla počúvnuť a išla som vlastnou cestou. Keď som nebola vzdialená, tak som dokázala tento hlas intenzívne vnímať, rozpoznať a aj poslúchnuť. Moja mamka cez tento čas začala hľadať Boha a môj ocko ostával v štádiu tušenia, že je možno niečo viac, čo nás presahuje. Žil život ateistu s vlastnou poznámkou, že keby išiel do kostola, tak by na neho spadol. 

Moji rodičia mali dosť komplikovaný vzťah, taký taliansky. Raz veľmi dobre a inokedy veľmi zle. Každú manželskú krízu som si s nimi prežila, čo ma dosť ovplyvňovalo vo vzťahu k nim, ako aj v sociálnych vzťahoch v užšom a širšom okruhu ľudí. Teraz po rokoch viem, už z pozície matky, že som ako dieťa nemala byť do niektorých záležitostí vtiahnutá. Nerozumela som tomu. Tak si diabol hľadal cestičky k tomu, aby som žila v strachu a mala pokrivený vzťah s ockom. Vypestoval sa vo mne vzdor a vždy som s ním bojovala slovne o to, kto bude mať posledné slovo. Môj manžel to zhodnotil, že hráme slovný ping-pong ☺. Veľakrát to bola akási forma zábavy, ale často som z toho bola veľmi zranená. 

Dlho som sa z toho spamätávala a nikdy som na to nezabudla. A tak som mala veľmi často vnútorný pocit, že nie som dosť dobrá, ani dosť pekná, ani nijako výnimočná. Vnútorne som prežívala nešpecifikovaný pocit tlaku a napätia, niekedy až úzkosť. Okolie to nevnímalo tak, ako som to ja vnútorne prežívala, ale predsa som vždy mala blízko k Duchu Svätému, bol mojou súčasťou. 

Vydala som sa za muža podľa Božieho srdca (boli vypočuté moje modlitby). Pán Boh nám požehnal dve detičky. Prijala som veľa požehnania, ale i tak som vždy túžila po niečom viac. V mojom mládežníckom období som počula veľakrát v rámci rôznych tém a svedectiev, že modlitba je rozhovorom medzi človekom a Bohom. No ja som vždy viedla iba monológ a potom som čakala, či ma Pán Boh vypočul alebo nie. Hľadala som Boží charakter, ale keďže som vzťah s pozemským ockom nemala najlepší, nedokázala som prijať to, že ma Boh miluje, a už vôbec som mu nedokázala povedať “Ocko môj”. Blízky mi bol Duch Svätý a Pán Ježiš. V Biblii som našla charakteristiku, ktorá bola blízka môjmu srdcu, a to, že Pán Ježiš je môj MOCNÝ HRDINA. 

Roky som sa snažila, aby iní boli šťastní a spokojní na úkor toho, ako som to naozaj prežívala vo svojom srdci. Keďže to všetko bolo prevažne z mojich vlastných síl, prišlo obdobie, že som vyčerpala svoje sily a očakávala, že aj pre mňa niekto niečo urobí a pochopí ma. No neprichádzalo to. Teda aspoň nie v takej podobe, akú som očakávala. Namiesto toho prišlo sklamanie z ľudí a moralizovanie, či po tom všetkom, čo som bola ochotná a schopná urobiť, si ja nezaslúžim niečo lepšie. Tak nasledoval hnev na všetko a všetkých. Mala som hrozné myšlienky v zmysle, že ma vlastne nikto nemá rád, nikomu na mne nezáleží a že aj keby som zomrela, nikomu by som nechýbala. Bolo to desivé. Posledných päť rokov som začala mať zdravotné problémy. Absolvovala som dve operácie prsníka na onkológii. Vďaka Pánu Bohu to boli nezhubné nádory. V novembri 2018 som začala chudnúť. Schudla som 8 kíl za 6 mesiacov a pri mojich 58 kg to bolo aj dosť viditeľné. Bolo to zvláštne, pretože som bola celkom v pohode, keďže rok pred tým som zmenila zamestnanie z dôvodu permanentného stresu. 

Vo februári 2019 sa  mi zdravotný stav ešte zhoršil, ležala som na posteli a prestávala som dýchať. Doma som bola sama. Netuším, ako dlho to trvalo, či niekoľko sekúnd alebo minút. Nevládala som sa natiahnuť ani za mobilom, ktorý som mala na dosah ruky. A vtedy mi došlo, že zomieram… V tom som sa začala modliť: „Pane to je už čas, aby som odišla? Už je teraz ten čas ísť k tebe? Môj manžel a deti sú tvoje, ale najviac mi je ľúto, že môj ocko v teba neverí. Možno som pre to mohla urobiť viac. Ak je to tvoja vôľa, dobre, som pripravená a pôjdem.“ Cítila som, ako mi po ľavom líci stiekla slza a v tom som sa zrazu zhlboka nadýchla. Postupne som začala pomaly dýchať a pomaly som sa posadila na posteľ. Po tejto situácii som mala takmer dva mesiace problém s krátkodobou pamäťou, pravú stranu tela akoby nie moju a tiež zdurené lymfatické uzliny azda všade, kde je to možné. Po tom všetkom som vyznala: „Nech sa deje čokoľvek, môj Pane, ja sa ťa nevzdám.“ Lekári mi vysvetlili, že v mojom organizme prebehol nejaký závažný autoimunitný proces alebo onkologické ochorenie, ktoré zatiaľ môj organizmus ako-tak zvládol. Po seminári Otcovo srdce mi Pán Boh povedal, že to bola skúška, v ktorej som obstála ☺.

O Otcovom srdci som počula prvýkrát od mojej kolegynky v roku 2014. Keď prišla zo seminára vravela, že odpustila svojmu biologickému otcovi a že zažila duchovnú obnovu. Vtedy sa mi zdalo veľmi zvláštne až čudné, o čom to vlastne rozpráva. V roku 2016 na Otcovom srdci bola moja kamarátka, ktorá zažila uzdravenie a oslobodenie v duchovnej oblasti. Počúvala som ju so záujmom, keď rozprávala a povedala, že tak šíri Božie kráľovstvo. V roku 2019 mňa a moju blízku kamarátku opäť zavolala jej priateľka z detstva na tento seminár. Keď sme sa na poslednú chvíľu prihlásili (nečakane sa uvoľnilo niekoľko miest), tak nám povedala, aby sme tam išli s veľkým očakávaním a prijali mnoho dobrého od nášho nebeského Ocka. Je pravda, že som vlastne ani nevedela, čo mám čakať…

Som vďačná Pánu Bohu za ten čas, prijala som na seminári a po ňom veľa dobrého z milosti Božej. Keď Vicki vravela o tom, že roky slúžila, a predsa mala pocit, že sa jej Otcova láska zasekla niekde v krku, bolo mi to veľmi blízke. Aj ja som žila život viery, mala som to v mysli usporiadané a prežívala som život viery cez emócie i v bežnom živote. No Otcova láska nebola v mojom srdci v plnosti. 

Keď nám povedali, že si môžeme predstaviť záhradu, zatvorila som oči a nič, úplná tma. Bola som sklamaná. No vtom som začula hlas: „Ešte nie je čas. Je to cesta.“ A po chvíľke: „Miluj Boha z celého srdca.“ A potom: „Ja som mocný Boh.“ Na izbe mi došlo, že Pán Boh mi chce povedať, že On je pre mňa tiež tým MOCNÝM HRDINOM. Duch Svätý mi odkryl, čo všetko som odpustila, ale nezabudla, a nanovo som odpúšťala, ale úprimne zo srdca môjmu ockovi, mamke, svokre, manželovej krstnej a švagrinej, manželovi. A keď som to urobila, tak zo mňa spadla obrovská záťaž niečoho, čo som so sebou ťahala a bola tým utláčaná. Zrazu som bola slobodná v Kristovi a začala som vidieť veci, ktoré sa mi v živote diali novým, premeneným spôsobom. 

Tiež keď sa Vicki modlila za prenatálne obdobie, cítila som obavy a strach,  keď prechádzala v modlitbe štvrtým a ôsmym mesiacom. V detstve som vnútorne prežívala, že mamka môjho mladšieho brata ľúbi viac ako mňa. Pri doplnení lásky v modlitbe objatím sa niečo udialo. Pán Boh zobral preč niečo, čo mi bránilo prijať to, ako veľmi ma miluje. Pri jednej piesni, kde sa spievalo, aký je Boh nádherný, som mala v srdci túžbu postaviť sa a aj som sa postavila, ale vo svojom srdci som neverila tomu, že Boh je nádherný. Sadla som si a rozplakala sa. Vtom ma niekto zo slúžiacich chytil za plece a modlil sa. Po modlitbe mi povedal, že je to preč, a ja som sa opäť postavila a už mi nič nebránilo v tom, aby som spievala, že Boh je skutočne nádherný. 

Niekoľko rokov som sa modlila, aby mi Pán Boh otvoril duchovný zrak. Moja modlitba bola vypočutá a práve na Otcovom srdci som vnímala, ako Duch Svätý prúdil a dýchal mnou. Vnímala som, ako sa mi otvárajú duchovné oči. Bol to neopísateľný zážitok. Intenzívne som vnímala a cítila Jeho prítomnosť, pokoj a nádheru. Na seminári nás vyzvali, aby sme zatvorili oči a môžeme počuť v myšlienke, vidieť v obraze alebo vnímať cez emócie to, ako nás vidí Boh. Pomyslela som si, že Ho budem aspoň počuť, a zrazu som videla samu seba na lúke alebo v záhrade s nádhernými lúčnymi kvetmi. Mala som oblečené jemné biele šaty, ktoré povievali vo vánku, a tancovala som so zdvihnutými rukami. Bolo to prekrásne. Na  hlave som mala veniec  z kvetov (teraz už viem, že to bol veniec života). Ten veniec uvitý z kvetov, žiaril takými farbami, aké som na tomto svete nevidela a ani neuvidím. A v tom sa ozval hlas: „Si moja nádherná, nežná a radostná dcéra.“ Božia láska prenikla do môjho srdca v plnosti. Moje srdce bolo premenené a ja som pochopila, že už nie som otrokom strachu. Keď nás v poslednom bloku vyzvali, že ak chceme máme prísť a vyhlásiť, kým sme v Bohu, zažila som niečo neuveriteľné. Bola som človekom, ktorý sa pri chválach maximálne postavil, nikdy nedvihol svoje ruky a nevystupoval dopredu. No vtedy som zažila to, že ma sám Duch Svätý zdvihol zo stoličky a poslal dopredu povedať: „Božím dieťaťom som od svojich 14 rokov. Duch Svätý prúdil mnou a ja vyhlasujem, že som nádherná Božia dcéra.“ 

Po návrate domov sa udiali úžasné a predivné veci. Viackrát som počula hlas Ducha Svätého, ktorý mi vravel, aby som šla za mojím ockom, a jasne mi dal v myšlienkach slová, ktoré mám povedať. Najprv som sa zdráhala s odôvodnením, že sa bude smiať a nebude to dobré. Slová neutíchali a prichádzali presne v tom istom znení, tak som sa rozhodla, že pôjdem. Ocka som prosila o odpustenie, že som vždy nebola dobrou a poslušnou dcérou. On bol prekvapený, usmieval sa, nechápal, čo to má znamenať. Povedal mi, že mi nemá čo odpúšťať. A potom som mu povedala, že mu odpúšťam všetky jeho slová, ktoré ma zranili, a teraz viem, že to so mnou nemalo nič spoločné. Vravel mi, že je jasné, že to so mnou vôbec nesúviselo. Poďakovala som sa ockovi za to, že ma naučil bojovať, ale tentoraz nebudem bojovať s ním, ale za neho. Povedala som mu, že ho ľúbim a že sa za neho budem modliť. A tiež verím, že z tohto sveta pôjde ako Božie dieťa. 

Po seminári Otcovo srdce môžem z hĺbky srdca vyznať, že milujem svojho Boha z celého srdca, duše a sily. To bola Jeho cesta pre mňa ☺. Som vďačná Pánu Bohu, že On sám sa mi dal takto poznať, čo pokladám za prenesmiernu milosť. Je mojím MOCNÝM HRDINOM. Už nie som strachu otrokom, veď som Božím dieťaťom. Tiež som vďačná, že ma i ďalej učí a vedie životom, počujem jasnejšie Jeho hlas. Teraz viem, že po pravici so mnou kráča môj nebeský Ocko, po ľavej strane môj Spasiteľ Ježiš a Duch Svätý je vo mne ☺. Ďakujem, že Jeho láska v plnosti prenikla do môjho srdca. Moje srdce bolo z Božej milosti premenené a mohla som byť obnovená duchom svojej mysle. „Obnovte sa duchom svojej mysle a oblečte nového človeka, stvoreného podľa Boha v spravodlivosti a svätosti pravdy“ (Efezským 4, 23-24).

O tom, ako to je teraz v bežnom živote by vedeli rozprávať moji najbližší – môj manžel a deti, ale to by bolo na ďalšie svedectvo od nich ☺.

Z úprimného srdca prajem všetkým, ktorí čítate tieto slová, aby ste aj vy spoznali Lásku a Pravdu nášho nebeského Ocka, či už ste hľadajúci, utláčaní alebo tí, čo chcú jednoducho viac.

Ďakujem modlitebníkom a služobníkom, ktorí s ochotným srdcom slúžia Pánovi a sú nástrojmi v Jeho rukách na seminároch Otcovo srdce. Nech vás Pán Boh požehná darmi Jeho milosti v každej oblasti života. Amen.

Monika