Close

11. marca 2020

Anastázia

Aj cez Otcovo srdce ma Otecko pripravoval na udalosti, ktorými v poslednom čase žijeme v Prešove – výbuch bytového domu na Mukačevskej ulici 7. Bývala som tam 4,5 roka na 2. poschodí. 

Zúčastnila som sa na seminári Otcovo srdce na Sigorde. Bol to pre mňa veľmi požehnaný čas, v ktorom sa udialo množstvo väčších i veľkých zázrakov. S niektorými som rátala, no s mnohými nie. Bol to čas milosti, ktorý veľmi ovplyvnil moje ďalšie fungovanie. Pochopila som veci konečne nielen rozumom, ale aj srdcom. Bolo to presne to, čo mi už dlho chýbalo.

Nedávno som si uvedomila, že aj cez OS ma Otecko pripravoval na udalosti, ktorými v poslednom čase žijeme v Prešove – výbuchom bytového domu na Mukačevskej ulici 7. Bývala som tam 4,5 roka na 2. poschodí. Vo svojom byte som sa cítila ako doma, bola som naň veľmi naviazaná. Začiatkom marca 2019 sa to začalo meniť. Odrazu mi v byte začali prekážať veci, ktoré som predtým neriešila. Bolo to zvláštne, nechápala som, čo sa deje. V mojom vnútri sa začal hromadiť nepokoj a ja som nevedela prečo. Po nejakom čase som na internete „náhodou“ objavila stránky o minimalizme, ktoré ma veľmi oslovili. Vo svojom srdci som cítila, že to je to, čo mám robiť – minimalizovať vo svojom byte. 

Začala som pomaličky rozdávať svoj hmotný majetok – časti nábytku, knihy, kuchynské vybavenie… Túžila som mať toho čo najmenej. Všetci v mojom okolí sa čudovali a pýtali sa, či mám vôbec ešte posteľ (a iste si mnohí aj pomysleli, že mi preskočilo, ale nahlas to nevyslovil nikto 🙂 No popravde, v byte toho bolo ešte dosť, aj keď som nikdy nepatrila k ľuďom, ktorí bezhlavo zhromažďujú veci. 

Môj nepokoj sa trošku zmiernil, ale nezmizol úplne. Potom prišlo pozvanie od sesternice na OS. Na seminári počas „hadičkovej“ modlitby (keď sme v modlitbe v predstavivosti odpájali svoje “hadičky” spájajúce naše srdcia s falošnými útechami a napájali ich na Ježišovo srdce) som si s hrôzou uvedomila, ku koľkým veciam v byte som ešte stále naviazaná, a po návrate môj minimalizmus pokračoval intenzívnejšie ďalej. Keď to takto píšem, môže to vyzerať, že mi napokon v byte nezostalo nič, ale to vôbec nie je pravda. Zostalo tam to, čo som naozaj potrebovala, dávalo mi to viac životného priestoru a môj nepokoj sa strácal. Najťažšie bolo vzdať sa mojej bohatej zbierky kníh, ale cítila som, že to mám urobiť (tie najväčšie srdcovky som si však nechala 🙂 

No a potom prišiel 6. december 2019… Vtedy som to celé pochopila – môj minimalizmus, môj nepokoj vlastniť veci, byť na ne naviazaná. Pochopila som, že som sa trištvrte roka pomaly, ale intenzívne lúčila so svojím bytom. Je to pre niektorých nepochopiteľné, ale ja som asi od júna/júla mala pocit, že sa so svojím bytom skutočne lúčim. Vedela som na sto percent, že tam už dlho nebudem. Očakávala som zmenu vo svojom živote, rátala som s mnohými verziami (dám výpoveď v práci, odídem do zahraničia, vydám sa, alebo dokonca mi zišla na um aj smrteľná choroba), ale s výbuchom bytovky som veru nepočítala (vždy lepšie ako tá smrteľná choroba 🙂 

Napriek tomu, že sa momentálne cítim nalomená (nie zlomená úplne, lebo stále mám veľké množstvo ľudí ochotných pomáhať a rodinu, na ktorú sa môžem spoľahnúť), som Bohu vďačná za nekonečnú milosť – že ma tak dlho pripravoval na to, že z bytu odídem, že som sa tam prestala cítiť ako doma a lúčila sa s ním taký dlhý čas. Lebo keby som naň bola naviazaná tak ako na začiatku, bola by som pravdepodobne zlomená úplne…

Chystala som sa napísať svedectvo zo seminára už veľmi dávno, ale vždy do toho niečo prišlo. Bolo by to síce iné svedectvo ako toto, ale to nevadí. Nad svoje spomienky a prežívania zo seminára si musím znova sadnúť a spísať pre svoju vlastnú potrebu, pretože všetky poznámky zostali v byte. Jediné, čo mi z OS zostalo, sú stiahnuté CD v mobile a ich kópie u rodičov, za čo som veľmi vďačná. Vo svojom „záchvate“ minimalizmu som si totiž žiadne CD zo seminára vziať nechcela (pomyslela som si, že mám doma kopec CD, ktoré aj tak nestíham počúvať), ale potom som bola veľmi vďačná jednému členovi tímu, že mi ich daroval, pretože prvé tri mesiace po návrate zo seminára som nepočúvala nič iné 🙂 A tiež som vďačná za každodenné zamyslenia na vašej stránke, ktoré pomáhajú pochopiť veci z novej perspektívy.

Nech Pán naďalej požehnáva vašu prácu!

Anastázia