Close

13. mája 2016

Lucka

Na seminár Otcovo srdce som prichádzala zranená a zničená. Išla som tam z „donútenia“ mojím spovedníkom. V tom čase som rozmýšľala nad samovraždou, a to bol aj pôvodný plán – zomrieť. Tak som si povedala, že na ten seminár pôjdem a potom zomriem. Mala som všetko naplánované.

Pred seminárom som trpela depresiami, chcela som zomrieť a 6 rokov som trpela anorexiou. Moja anorexia bola v tom čase už extrémna. Celé týždne som nejedla vôbec nič, len som pila čistú vodu. A keď mi už bolo tak veľmi zle od hladu, že som odpadávala, dala som si štvrtku jablka alebo niečo veľmi malé. Nevedela som sa prijať. Videla som sa škaredá, tučná, špinavá. Nevedela som prijať svoju ženskosť.

Keď som mala 17 rokov, znásilnili ma. Nevyrovnala som sa s tým a nevedela som to prijať. Hnevala som sa na Boha, na seba, na ľudí. Snažila som sa s tým vyrovnať rôznymi spôsobmi, no, žiaľ, ešte viac ma tieto problémy pohlcovali a ťahali dole na dno…

Na seminári som hneď v prvý deň zažila dotyk Otca počas toho, ako sa za mňa modlil jeden človek z tímu a držal ma v objatí. Vtedy som pocítila Boha Otca, ako ma objíma. Pretože po mojom znásilnení som nevedela prijať nijaký druh dotyku ani objatie. Od nikoho. Keď som prišla na modlitbu a objatie na seminári, bolo to iné. Najprv som sa bála, ale keď ma ten človiečik objal, cítila som, že ma objíma Boh. Lebo ten človiečik mi počas modlitby spieval do uška a hmkal. Tak si ma Boh získal, lebo vedel, že milujem hudbu, spev a takéto hmkanie. A potom mi ten človiečik povedal, že som princezná svetla, Jeho milované svetielko. Keď som bola menšia, nebeský Ocko mi veľmi často hovoril, že som jeho svetielko.

Môj bod zlomu nastal v deň, keď sme na seminári mali napísať list človeku, ktorému chceme odpustiť. Písala som niekoľko listov. Písala som list sebe, Bohu, rodičom, mužovi, ktorý ma znásilnil, priateľovi, ktorý zomrel a ja som sa vinila za jeho smrť. Keď som písala listy odpustenia, bolo to veľmi ťažké. Odpustiť Bohu, že ma neochránil. Mužovi, ktorý mi zobral to najcennejšie. Keď som napísala tieto listy, mala som ich nahlas prečítať a nahlas povedať: „Odpúšťam tomu a tomu…“ Keď som urobila toto všetko, spadol zo mňa obrovský kameň. Oslobodenie. Cítila som sa voľná.

Môj život sa od seminára úplne zmenil. Z anorexie som oslobodená už rok. Rok sa stravujem ako normálny človek. Nemám problém sa nechať objať od kohokoľvek. Môj vzťah s Bohom sa rapídne zmenil. Zbúrali sa všetky bariéry a steny voči nemu. Som šťastná a veselá. Žijem slobodným životom. Šťastným životom. Myslím si, že zmenu si všimlo veľa ľudí. Pretože som šťastná, radostná, veselá, usmievavá. Predtým som sa pred ľuďmi skrývala. Neusmievala som sa, bola som smutná. Veľakrát som plakala. Nikto sa ma nemohol dotknúť.

Všade, kam chodím, hovorím o svojej zmene. O seminári Otcovo srdce, o tom, ako mi zmenil život. A snažím sa ho odporúčať i ďalším ľuďom.

Lucka