Tadeáš
Že vraj chlapi nepotrebujú plakať?
Patrím medzi tých, ktorí seminár Otcovo srdce neabsolvovali iba raz. Rozhodne však musím napísať, že ten prvý veľmi intenzívne rozbehol proces môjho vnútorného uzdravovania „na vyššie otáčky“. Niekedy ten proces skutočne trvá dlho. Ale dôležité je, že sa rozbehne. Som kňazom a bolo mi ešte pred svätením jasné, že pokiaľ nevyriešim svoje krivdy, nebudem môcť byť dobrým Božím nástrojom a pastierom.
V rámci seminára s Vicki a Robertom sme mali napísať list odpustenia človeku, ktorý nám ublížil. Išlo mi to veľmi ťažko. V minulosti som síce rozumom niekoľkokrát odpustil a dokonca som mal možnosť nahlas vysloviť slová odpustenia, ale nikdy som sa neprinútil k tomu, aby som všetky rany a krivdy napísal na papier. Vzal som si jeden zápisník vydaný v Anglicku, ktorý mal na každej stránke nejaký biblický citát. Nepozrel som, aký citát bol publikovaný na stránkach, na ktoré som vylial veľký kus svojho srdca. Pretože bol viazaný, stránky som vybral tak, aby som ich potom mohol ľahko vytrhnúť. Citáty som si nevšímal. Začal som písať veľmi stroho a krkolomne. Niekoľkokrát som sa zasekol, ale postupne som popísal až štyri stránky denníka. Uvedomil som si, že to, čo ma k tomu viedlo, nebola tentoraz ani tak bolesť, ako skôr hnev, ktorý som dlhé roky potláčal. V každom prípade som túžil niekomu z tímu ten list prečítať a dostať zo seba tie sucho a priamo naservírované slová odpustenia. Lenže modlitby v tíme sa v ten deň pretiahli a na mňa sa nedostalo. Vedel som, že možnosť bude aj na druhý deň, ale večer, keď som nad listom premýšľal, zmizli zo mňa tie negatívne pocity a povedal som si, že by som tie slová teraz formuloval úplne inak. Do prepisovania sa mi nechcelo a niečo vo vnútri ma uisťovalo, že to ani nebude treba. Zaspával som s pocitom, že Boh je so mnou a že ma nenechá v štichu. Ako keby mi vnútorný hlas hovoril, že i keď veci nejdú podľa mojich predstáv, Boh má svoj čas.
Na druhý deň popoludní ešte pred možnosťou vrátiť sa k včerajším listom, prebiehala zaujímavá „modlitba od počatia po narodenie“. Mali sme pozvať Ducha Svätého do tohto obdobia od nášho počatia po narodenie, aby nám ukázal oblasti, ktoré chce uzdraviť. Po výzve urobiť si pohodlie som si so svojím denníkom sadol k radiátoru, aby som si trochu vyhrial chrbát. 🙂 V modlitbe sa Vicki modlila za každý mesiac od nášho počatia a pozývala tam Pána Boha, aby uzdravil to, čo sme od rodičov v tej chvíli možno nedostali. Do siedmeho mesiaca som fyzicky cítil veľkú úzkosť a napätie, ktoré sa potom ku konci modlitby premenilo, paradoxne, zase na hnev. Pri otázke, či je bezpečné narodiť sa a či tam cítim Božiu prítomnosť, som vo svojom srdci kričal: „Kde si, nebeský Otče?! Nikde ťa nevidím!“ Keď sa jedna členka tímu ponúkla, že sa pomodlí za tých, ktorí sa pri modlitbe „zasekli“, zdvihol som ruku, a tak prišla ku mne. Vysvetlil som jej, aké pocity sprevádzali tú modlitbu. Veľmi dobre som vedel, odkiaľ tie pocity pramenia. Môjho staršieho súrodenca mama spontánne potratila, a keď ma čakala, prežívala obavy. Narodil som sa dokonca s pupočnou šnúrou dvakrát omotanou okolo svojho krku a do rodiny, kde bol otec silným alkoholikom. Takže bolo logické, že som prežíval úzkosť a tiež hnev, a rozhodne nebolo bezpečné narodiť sa do takej rodiny. Členke tímu som to vyrozprával. Ona sa za mňa krátko pomodlila s tým, že neskôr si celú modlitbu prejdeme ešte raz. Ja som však vnímal, že by som mal najprv prečítať list odpustenia, ktorý celej modlitbe pomôže. Bola to azda až vnútorná istota, že najprv chcem zo seba dostať tie slová z tohto listu.
A tak som otvoril list a bez toho, aby som povedal čo len jedinú hlásku, začal som srdcervúco plakať. Ako keby sa až odniekiaľ z päty dostávala úzkosť a všetky negatívne pocity, ktoré som v sebe mal. Už dlho som cítil, že tú bolesť som zo seba potreboval dostať, ale nešlo to. Dokonca som si kúpil aj knihu so zaujímavým názvom Chlapi neplačú? Ale nešlo to. A teraz to prišlo, vyslovene ako milosť. List som začal čítať asi po desiatich minútach intenzívneho plaču. Adresovaný bol, samozrejme, môjmu otcovi. Ako alkoholik nebol oporou mojej mame. Ešte niekoľkokrát som prerušil čítanie a pri tých najťažších momentoch plač opäť uľavil môjmu ubolenému srdcu. Či už to bola otcova hanba, ktorú cítil zakaždým, keď so mnou musel ísť k lekárovi pre vrodenú urologickú poruchu, s ktorou som sa narodil, a všetko nechával na mamu, či už to boli všetky pocity nebezpečenstva, ktoré vyvolával svojimi agresívnymi stavmi v opilstve, rozbíjanie nábytku, nadávky a urážky mamy a súrodencov, fyzické útoky vrátane toho, že ma jedného dňa držal za krk pred zrakom mojej vzácnej sestry, falošné pocity viny, ktoré v nás vyvolával, modriny na tele mojej mamy alebo že sa hanbil za to, že som sa stal kňazom… A všetky tie dôsledky, ktoré tým boli spôsobené: pocity menejcennosti, nízke sebavedomie, neustále obviňovanie sa, nedôvera v seba, strach z ľudí, uzatvorenie sa, pochybnosti o zmysle života, falošný pocit vlastnej nedostatočnosti a nedokonalosti…
Alkoholizmus je skutočne rodinná choroba. Zasiahne každého člena rodiny. Ale zrazu keď som zo seba dostal všetky tie krivdy a slovo odpustenia išlo skutočne z hĺbky srdca, cítil som veľkú úľavu a nebeského Otca, ktorý ma tľapkal po ramene a rozhodol sa tú temnotu premeniť na svetlo. Odrazu som nebeského Otca videl pri svojom narodení veľmi jasne a vedel som, že po celý čas robil všetko pre to, aby priniesol svetlo do tej tmy, ktorú zloba ľudského hriechu dokáže spôsobiť.
Medzitým sa ku mne dostal ďalší člen tímu, ktorý bez toho, aby počul všetky tie strašné veci, začal v mene môjho otca prosiť o odpustenie. Bolo to, ako keby strieľal šípy pravdy a lásky priamo do cieľa; slová, ktoré som naozaj potreboval celé tie roky počuť, ktoré už môj otec nevysloví, pretože je ležiacim pacientom po stredne ťažkej mozgovej príhode. Vždy som sa snažil pochopiť, prečo pil, a našiel som mnohé relevantné dôvody. Ale ani to nepomôže skutočne zo srdca odpustiť, pokiaľ neodhalíte všetky dôsledky svojich zranení a hĺbku krívd. A to sa stalo v ten deň, v tú nedeľu – deň zmŕtvychvstania, keď sa pre mňa otvorili dvere väzenia, v ktorých som dovtedy žil. Ako je napísané v 18. kapitole Matúšovho evanjelia, že pravé odpustenie prepúšťa z vlastného väzenia. Ako keby ťa Pán Boh vyviedol na vysoký vrch a povedal: „Už sa nemusíš pozerať na tie ,neprekonateľné hory krivdy a temnoty‘, už toho bolo dosť. Vyviedol som ťa na vrch, aby som ti ukázal novú zem, zem slobody, kde ti dám viac, než si dosiaľ mal, a začnem ťa ňou sprevádzať.“
Keď som dočítal list, môj plač bolesti sa premenil na plač od radosti. Až vtedy som si uvedomil, na aké stránky som list odpustenia písal. Boli tam tieto citáty:
- „Zlož svoje starosti na Hospodina, on sa o teba postará. Nikdy nedopustí, aby sa spravodlivý sklátil“ (Žalm 55, 23).
- „Pán ťa bude chrániť od všetkého zlého; Pán ti bude chrániť život.Pán bude chrániť tvoj odchod i príchod odteraz až naveky“ (Žalm 121, 7 – 8).
- „Dôveruj celým svojím srdcom Pánovi a nespoliehaj sa na svoj um! Na všetkých svojich cestách mysli na neho a on ti bude rovnať chodníky“ (Príslovia 3, 5 – 6).
- „Ustavične sa radujte!Bez prestania sa modlite, pri všetkom vzdávajte vďaky, lebo to je Božia vôľa v Kristovi Ježišovi pre vás!“ (1 Sol 5, 16 – 18).
Cesta uzdravovania trvá ďalej. Veď skrze Božie slovo musíme rúcať tie lži o sebe a o nebeskom Otcovi, ktorým sme za tie roky uverili. A to nie je jednoduchý proces. Dodnes mi v hlave zostávajú intenzívne vyslovované zvolania mena „Ježiš“ pri modlitbe z úst jednej členky tímu. Často som počul rôzne piesne o tom, aké je Ježišovo meno mocné a nádherné. Až v ten deň som však skutočne prežil túto pravdu, ktorá ma otvorila pre chválu toho, ktorý vykúpil moju doráňanú minulosť. Ježiš je veľmi jemný chirurg. Vie nastaviť dávkovanie lieku tak, aby ho človek bol schopný prijať. Neurobí nič, pokiaľ mu to nedovolíme. Dnes viem, že som mu musel dovoliť dokonca aj to, aby zo mňa uvoľnil bolesť a hnev a aby plač očistil moje srdce a otvoril ho pre odpustenie.
Tadeáš