Close

24. júna 2017

Karin

pexels-photo-31271

Otcovo srdce, február 2016

O Otcovom srdci som sa dozvedela od ľudí, ktorí hľadali spôsob, ako mi pomôcť. Mala som ťažké obdobie a bola som smutná. Premáhal ma strach, stres, zdravotné problémy a neidentifikovateľný smútok. Opustila ma radosť a úsmev, ktoré sú také príznačné pre moju povahu. Možno to navonok nebolo vidieť, no ja som sa nespoznávala a bola som zmätená.

Hoci som išla na seminár odhodlaná zanechať všetko za sebou a urobiť maximum – aj keď možno ibapreto, lebo som už nevládala a potrebovala som pomoc, nie z lásky k Bohu. Ešte aj desať minút pred začiatkom som si uvedomovala, že hoci sa na takéto „akcie“ nechodí kvôli problémom, ale v prvom rade tráviť čas s Bohom, napriek tomu ma najviac trápila otázka, ako vyriešiť porušený vzťah so snúbencom, a vedela som, že sa tejto otázky len tak nezbavím, veď sa mi to nepodarilo sedem mesiacov.

V prvý večer hneď po predstavení nás Jeff povzbudil, aby sme odložili všetky naše úmysly, s ktorými sme na Otcovo srdce prišli, aby sme nerozmýšľali nad problémami, ale odovzdali sa do Ockových rúk, pretože on vie najlepšie, čo potrebujeme. Doteraz tomu nerozumiem, ale vtedy som pocítila, ako Ocko odložil moje trápenia a nachystal si ma, aby som bola schopná prijímať to, čo mal pre mňa pripravené. Neskôr som sa dozvedela, že dvaja moji veľmi blízki ľudia trávili každý deň dlhý čas v modlitbe práve na tento úmysel. Teraz viem, že aj vďaka ich obete som na seminári zažila chvíle s Otcom, ktoré som si predtým ani len nevedela predstaviť. Vďaka ti, Pane, za nich.

Na druhý deň sme si poobede počas modlitbovej služby mali ísť po objatie od nebeského Otca. Vďaka prednáške som si trochu viac začínala uvedomovať, čo asi znamená, že ten všemohúci Boh je aj Otcom. Plná očakávania som takmer hneď ako Jeff dohovoril, vyskočila a s prirodzenou dávkou rešpektu pristúpila k jednej žene z tímu. Spočinuli sme v príjemnou objatí a ja som si hovorila: „Pane, ďakujem za taký milý čas.“ A vtom som z ničoho nič bola na lúke. Mala som približne päť rokov, krásne biele šaty a dlhé vlasy. Poskakovala som po lúke, držala som sa oboma rukami Ježiša a točila sa s ním a poriadne sme vystrájali. Toto bolo prvýkrát, čo mi nebeský Otec dal obraz – a to som hneď videla Ježiša. Zrazu sme sa dohrali a ja som s láskou a úsmevom pribehla k Bohu, ktorý sedel vo veľkom kresle. Do tváre som mu nevidela, ale viem, že to bol on. Na veľkej striebornej tácke som mu podala svoje srdce, ktoré bolo malé, zvráskavené a pokryté fľakmi. V momente, keď sa ho dotkli Otcove ruky, vyčistilo sa, jazvy sa vyplnili, sčervenelo do prekrásnej farby, pumpovalo a stále sa zväčšovalo. Zrazu som ho pocítila vo svojej hrudi. Bolo také veľké, akoby v mojom tele už neboli žiadne iné orgány. Mala som dojem, že som celá vyplnená iba týmto zdravým pulzujúcim srdcom, a tak som sa aj cítila. Myslela som srdcom, rozmýšľala som z lásky.

S úžasom som sa vrátila na miesto a vybavovala som si, čo som videla. Samozrejme, rozmýšľala som, či som si to len nepredstavovala, ale na to to bolo až príliš skutočné. Na druhý deň sme rozoberali svojich rodičov, ich lásku, ale aj nedostatky, ktoré má každý človek, každý rodič, a dve stránky nášho Boha: otcovskú a materskú. Poobede sme si opäť mali ísť po objatie – najskôr od Boha ako Otca. S bázňou a neutíchajúcou zvedavosťou, či sa mi opäť stane niečo také neuveriteľné ako včera, som pristúpila k členovi tímu. Objatie prebiehalo normálne a ja som si hovorila: „Upokoj sa, nemôžeš stále prežívať niečo neuveriteľné.“ A vtom som bola naspať. Ako malé päťročné dievčatko som sedela na kolenách svojho Otca. On ma držal a rozprávali sme sa, neboli medzi nami tajomstvá, vedel o mne všetko, bola som presvedčená, že pozná presný počet vlasov na mojej hlave, a zdalo sa mi, že nič nie je pre neho dôležitejšie ako byť so svojou dcérou. Až neskôr som si uvedomila, že toto mi vždy chýbalo od môjho pozemského otca.

Nasledovalo objatie od Boha – Mamy. S uvoľneným pocitom som pristúpila k členke tímu, veď mám úžasnú pozemskú maminku, teraz čakám iba príjemné, no úplne obyčajné objatie. A zrazu mám opäť päť rokov a na sebe dlhé biele šaty. Stojím na lúke a obďaleč vidím Boha – ženu? – v zástere, opretú o kuchynskú linku. Bola to síce žena, ale ja som si bola proste istá, že je to Boh. Držal/a kyticu margarétok, ktoré boli usporiadané do presného kruhu. Ale bola tam diera, akoby jedna margarétka chýbala. Kytica nebola úplná. Ako som tak pozerala na Boha – Mamu rozbehla som sa k nej a chcela ju objať. Ako som sa priblížila, do kytice priletela posledná chýbajúca margarétka a kytica bola dokonalá. Boh – Mama mi povedala, že bezo mňa by jej vždy niečo chýbalo, bezo mňa by nikdy nebola úplná, bezo mňa by to nebolo ono.

Týmto obrazom som bola veľmi zaskočená, spočiatku som mu nerozumela, myslela som si, že vzťah s mojou pozemskou maminkou bol vždy skvelý. Postupne som si však vybavila spomienku, ako mi raz maminka povedala, že bola otrokom svojich detí (vtedy bola zranená, viem, že to tak nemyslela) a vo svojom vnútri som pocítila hlbokú bolesť, ktorá sa vyplavuje von. Až vtedy som si uvedomila, že som v sebe nosila zranenie, že som príťaž.

Týždeň pomaly ubiehal a ja som bola postupne ľahšia (nezaťažená trápeniami), usmiatejšia, pokojnejšia a dokázala som tráviť dlhý čas v rozhovore s Otcom. Zažila som mnoho krásnych, ale i ťažkých chvíľ, porozumela som viacerým veciam, dokonca som prvýkrát asi tak naozaj odpustila z hĺbky srdca a dokázala žehnať tým, čo ma zranili. Hoci som na konci týždňa nemala vyriešenú otázku vzťahu, neprekážalo mi to, Jeho zámer bol iný. Ocko mi chcel ukázať, že som jeho milovanou dcérou, a to bolo podstatné. V posledný deň som s nedočkavosťou vyskočila povedať svedectvo (moje prvé v živote) o tom, ako sa znovu usmievam. S rovnakou radosťou som odišla naspäť „do bežného sveta“. Tento deň bol iný. Bol plný lásky, krásy a obdivu k Božím dielam. Myslím, že som bola mysľou v nebi.

Dokonca som cítila, ako sa ma diabol snaží pokúšať, ale nemal šancu, pretože celé moje srdce, myseľ, telo patrilo Ockovi. Ešte zopár týždňov som cítila blízkosť s Ockom, stále sme sa rozprávali.

Samozrejme, časom táto sila prameniaca z vedomia, že Boh prebýva v mojom srdci, začala postupne vyprchávať a nechávala som sa čím ďalej tým viac strhávať „realitou“, nenechávala som si čas na Boha, obmedzila som ho. No keď som začala pochybovať, či som si všetky tie obrazy len nepredstavovala, lebo som bola v „takej atmosfére“, Ocko mi dal nespochybniteľný dôkaz, že to tak nebolo. Že to boli dary od neho, aby mi ukázal, ako ma miluje .

Aj keď to už takto jasne necítim a aj počas ťažkého obdobia, keď sa mi tlačia do hlavy myšlienky, že Boh je ten vzdialený sudca, keď sa hoci aj iba racionálne zamyslím (lebo srdce mám občas na bode mrazu), už jednoducho viem, že Boh je môj Otec. Svoju lásku mi ukázal takým spôsobom, že aj keď juchce všetko okolo mňa spochybniť, nemôže, pretože mi ukázal, ako mu na mne záleží.

Vďaka ti, Ocko.

 

Otcovo srdce, máj 2017

Uplynul rok a ja som pocítila túžbu ísť opäť na seminár. Aj tento rok bol celkom ťažký. Premáhali ma výkyvy nálad, nespokojnosť, nevďačnosť, otázka vzťahu bola stále nedoriešená…Trápilo ma, že hoci mi Boh dal minulý rok zažiť také blízke stretnutia s ním, ja sa správam nevďačne a úplne cudzo – ako keby som ho vôbec nepoznala. Aj napriek výčitkám som sa na seminár veľmi tešila, pretože som vedela, že šesť dní strávených v modlitbe, pokoji a chválach mi pomôže prekonať ten najťažší prvý krok a opäť sa priblížiť k Otcovi. Celý čas som si však snažila pripomínať, aby som neočakávala príliš veľa. Boh nie je automat a len preto, že som na Otcovom srdci, neznamená to, že hneď musím mať obrazy.

Začali prvé chvály, opakovala som si, že nemôžem hneď čakať obrazy… a zrazu som stála v tých istých, len dlhších šatách a s dlhými vlasmi, no tentoraz som bola staršia. Mala som približne 15-16 rokov a Boh mi povedal: „Minule sme prešli detstvo, teraz musíme ísť ďalej, musíme sa prebojovať do dospelosti.“

Bola som ohromená. Ani mi len nenapadlo, že mám niečo riešiť z môjho dospievania. Veď som mala celkom fajn život. Postupne sa mi počas celého týždňa odkrývali veci, spomienky, zranenia, o ktorých som ani netušila, že ich mám, a tak sa postupne búrala bariéra okolo môjho srdca. Hoci tento týždeň už nebol taký „zázračný“, plný krásneho pocitu a lásky ako ten pred rokom, ale naopak, životnej reality a rozmýšľania možno niekedy aj viac rozumom ako srdcom – bol presne taký, aký mal byť. Taký, aká je dospelosť. Na prvom seminári mi Ocko ukázal veľa vecí z detstva, teraz ma previedol mojou dospelosťou a to si vyžadovalo aj iný prístup. Krásne bolo, keď som si uvedomila, že počas prvého seminára som mala celý čas upriamené srdce na Boha Otca – veď som prežívala detstvo a dieťa potrebuje rodiča. Teraz som všade vnímala Krista. Možno som počas „dospievania“ potrebovala priateľa alebo brata, ktorého som nikdy nemala. A okrem toho som potrebovala spoznať Krista viac.

Keď som opäť pochybovala, či si veľa vecí iba nenamýšľam, Duch Svätý mi prostredníctvom modlitebníkov alebo myšlienok počas modlitby zjavil veci, na ktoré som vo svojom vnútri potrebovala odpoveď – hoci mi ich celý týždeň ani len nenapadlo riešiť. Na konci seminára mi Ocko povedal, že sme hotoví, že sme spolu prešli od detstva až po súčasnosť a je načase žiť prítomnosť. Keď sa týždeň končil, vedela som, že sa veci týmto nevyriešili – že je to ešte len začiatok, a necítila som sa taká chránená ako pred rokom, ale cítila som, naopak, výzvu vydať sa s Božou pomocou a zabojovať proti svojim strachom a slabostiam. Nato mi niekto z tímu pripomenul, že život s Bohom nie je práca, ale prežívanie lásky vo vzťahu. A toto je presne ako mnoho iných jedna z tých slabostí, na ktorých chcem pracovať – nesnažiť sa všetko držať v rukách a byť všetkého pánom. Život kresťana by mal byť o prehlbovaní vzťahu s Bohom. Tak ja budem pokračovať v budovaní toho svojho, aj keď možno niekedy pomaly, ale dúfam, že isto.

Ďakujem všetkým v Otcovom srdci za ich službu – za to, že nám prinášajú a ukazujú Otcovu lásku, a ďakujem aj za to, že chvíle strávené na seminári sú nám posilou v ťažších časoch.

Hlavne ďakujem nebeskému Otcovi za jeho obrovské dary a lásku.

Amen.

Karin

One Comment on “Karin

Martin Bóna
11. augusta 2017 at 23:09

Vďaka za úprimné svedectvo, Karin.

Martin

Odpovedať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *