Close

21. februára 2017

Róbert

man-person-sunglasses-relaxing

Mnoho rokov som túžil po osobnom vzťahu a rozhovore s Bohom. Mal som síce pár vzácnych duchovných zážitkov, ktoré som bol ochotný pripísať Bohu ako komunikáciu, ale bolo to len párkrát a nedalo sa to nazvať osobným vzťahom. Každý takýto zážitok som starostlivo skúmal rozumom, či sa nedá vysvetliť ináč. Prijal som len tie, ktoré boli naozaj nevysvetliteľné; ktoré nemohli vzniknúť náhodou či vyskladaním z mojich spomienok a úvah. Bál som sa, aby som nezamenil svoje myšlienky, obrazy a sny za Božie. Keď som sa modlil, aby ku mne Boh prehovoril, myslel som na niečo jednoznačne odlíšiteľné, aby to spojil s dôkazom, že je to On, a nielen môj sebaklam. A moja túžba stále rástla. Závidel som Mojžišovi, že sa s ním Boh rozprával „z tváre do tváre, ako keď sa niekto rozpráva so svojím priateľom“ (Ex 33, 11).

Všetko sa ešte zhoršilo, keď som sa stal otcom. Zistil som, že sa odo mňa ako otca očakáva nielen „stvoriť“ a zabezpečiť rodinu, ale aj budovať osobný dôverný vzťah s mojimi deťmi. Deti nevedia, ako budovať vzťah. Ja musím byť ten aktívny, kto si s každým jedným oddelene aspoň raz týždenne sadne na otcovský rozhovor, nahliadne mu do duše, pochopí jeho trápenia a zmätok, pomôže mu posunúť sa ďalej. A to aj vtedy, keď deti nie sú schopné sústrediť sa, upokojiť či počúvať a čokoľvek prijať.

Keď som tieto kritériá pravého otcovstva vztiahol na nebeského Otca, vyšlo mi, že je zlý Otec. Vyčítal som mu, že namiesto výchovy nás navštívil pred 2000 rokmi a povedal niečo ako: „Deti, toto si prečítajte, je tam všetko, čo potrebujete vedieť. Ak budete mať otázky, poraďte sa medzi sebou. Uvidíme sa na konci sveta.“ Prečo nás nechá tápať? Veď on je vševedúci a všemohúci a má lepšie možnosti ako ja. Vraj všetko nás naučí Duch Svätý (Jn 14, 26), ale nikdy som ho nestretol, a preto som ani neveril. Rozumom som vedel, že Boh je definíciou dobra a nemôže byť zlý, ale v srdci som cítil z jeho otcovstva hlboké sklamanie.

Samozrejme, keď som toto hovoril kňazom, prvá otázka bola: „Aký máš vzťah s pozemským otcom?“ A ja na to: „Celkom fajn. Nie je dokonalý, ale od neho dokonalosť ani nečakám!“

Vedel som, že mám vnútorný spor sám so sebou aj s Bohom, a chcel som to prekonať a pohnúť sa ďalej. Neveril som, že to vyrieši nejaký seminár, a už vôbec nie taký, čo už v názve brnká na city. Ale keď ma manželka vyslala, povedal som si: Super, aspoň sa vytrhnem z kolotoča (máme tri deti, takéto šance sa neodmietajú). „Mávačov“ a „plakačov“ už dajako pretrpím.

Prekvapivo, prvé, čo mi seminár Otcovo srdce dal, bolo, že som to v sebe zlomil. Dokázal som vysloviť nahlas pred ľudským prostredníkom: „Bože, odpúšťam ti, že si ma sklamal.“ A bolo to nesmierne ťažké povedať nahlas. A stal som sa „plakačom“.

A tým sa to neskončilo. Uvedomil som si, že ak chcem mať rozhovor s Bohom, nemôžem stále hľadať dôkaz. Veď prijímať za pravdu len to, čo vieme dokázať, je vlastne iracionálne. Je to ignorovanie väčšiny pravdy. Keď chceme nájsť novú pravdu, vždy musíme najprv vykročiť do zóny „neviem“, kúsok „neviem“ prijať za „verím“ a vyskúšať to vyvrátiť. A preto som sa rozhodol viac si otvoriť myseľ a na chvíľu nehľadať dôkazy, ale jednoducho veriť.

Pri ďalšej téme – „zranenia od pozemského otca“ – som zatúžil po rozhovore s otcom. Hocijakým, pretože u môjho pozemského otca je schopnosť hlbšieho otcovského rozhovoru na zozname „nie je dokonalý“. Uvedomil som si, že som ešte nikdy takýto rozhovor z pozície dieťaťa nezažil.

Preto som si úmyselne vybral staršieho člena tímu. Sadli sme si oproti sebe. Téma bola „falošné útechy“ a po ich vyjadrení mala nasledovať modlitba za ich uzdravenie. A tak to aj prebiehalo. Ale po prvej vete modlitby zrazu zastal a povedal rázne: „A toto ti hovorí Ježiš!“ Tie slová, čo nasledovali, boli také hlboké a múdre, tak v súlade s Písmom a šli tak do srdca! A naučil ma úžasné veci. A ja som pochopil a uveril. To druhé ma prekvapilo viac. Bolo to, ako keď emauzskí učeníci na konci cesty spoznali, že to s nimi kráčal Ježiš. Prvý raz som zažil, ako Boh rozpráva skrze blížneho.

A tak som na tomto seminári zažil prvý otcovský rozhovor. Bol to rozhovor z tváre do tváre s Otcom.

One Comment on “Róbert

Martin Bóna
6. marca 2017 at 14:02

Vďaka Róbert za svedectvo, cením si ho a teším sa že sa Ťa Boh dotkol takýmto nečakaným spôsobom. Nech Ti to slúži na povzbudenie a novú dôveru čo najdlhšie. Buď požehnaný !

Martin

Odpovedať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *